Odjakživa som chcela niekam patriť, viete, tá túžba byť súčasťou niečoho. Prvý deň na základnej škole skomolovali učitelia moje meno, a to jeden za druhým. Tajne som si priala mať “normálne” meno, ktoré by nebolo tak ťažké vysloviť. Decká na základke nosili značkové oblečenie, topánky a ja som bola v hocičom, čo si moja mamina mohla dovoliť z tej najlacnejšej predajne. Tajne som si želala, aby sme mali viac peňazí (lebo som  si myslela, že tak získam priateľov). Keď na strednej škole všetci, ktorých som považovala za populárnych vyzerali určitým spôsobom (a neboli hnedej pokožky ako ja) a robili veci (o ktorých som bola v Cirkvi učená, že sú  nesprávne), nemohla som si pomôcť a cítila som, že k nim jednoducho  nepatrím.

Túžba patriť niekam je všade

Túžba po spolupatričnosti je ozajstná a domnievam sa, že nieje obmedzená na školské časy a dospievanie alebo na prípad, keď ste súčasťou menšiny. Či už sa jedná o náš vzhľad, presvedčenie, náboženstvo, plat, sexuálnu orientáciu, neustále sa snažíme zaradiť do toho, čo spoločnosť označuje za prijateľné a normálne. Nejako sme uverili tomu, že existuje cesta ako zapadnúť a niekam patriť, a ak tam nezapadneme, budeme ostatným na posmech. Podobne to pozorujeme na školách, susedstvách. Bohužiaľ to pozorujeme aj v našich cirkevných zboroch. Deti svetla pred Chrámom

Ako reagujeme keď … ?

Aké sú vaše prvé dojmy, keď vedľa vás na zhromaždení sedí potetovaná osoba? Ako reagujete na tehotnú, nevydatú mladú mamičku sediacu samotnú v poslednom rade triedy združenia pomoci? Ako prehovoríte o rodine, ktorých milovaná osoba sa zverila s tým, že je gay alebo lesba?

Musíme začať robiť viac “milujte sa navzájom” o niečo lepšie.

Považujem sa za pozorovateľa. Veľa nehovorím a iba občas sa postavím, ale venujem ľuďom svoju pozornosť. Osobne som sledovala scenáre zmienené vyššie v tomto článku. Reakcie neboli vždy iba najlepšie. V skutočnosti boli niektoré reakcie tak odsudzujúce a odmietavé, že niektorí z ľudí zadných radov už nie sú aktívnymi členmi. Necítili, že pre nich bolo miesto v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.

Veľká škoda. Musíme začať robiť „milujte svojho blížneho“ o poznanie lepšie. Ježiš učí ľud

Ako rodič sa obávam či sa moje deti zapadnú do kolektívu alebo budú zosmiešňované kvôli tomu ako vyzerajú, v čo veria, či ako sa správajú. Našla som veľký pokoj v posolstve od D. T. Chrostoffersona „Je tu miesto pre mňa?“ Učil, že každý musí niekam patriť. Nepoprel to, že sú časy, kedy iní chcú, aby sme sa cítili nechcení a nemilovaní. Podelil sa ale o spôsob, ktorý môže všetko zmeniť v tom, ako naplníme našu túžbu po spolupatričnosti. Povedal, že ak sa nachádzame v prostredí, kedy spochybňujeme to kým sme a či je niekde miesto aj pre nás, máme si zapamätať toto: „Ježiš Kristus pre mňa zomrel. Ježiš Kristus ma považoval za hodnú Jeho krvi. A On ma miluje.“

„Ježiš Kristus pre mňa zomrel. Ježiš Kristus ma považoval za hodnú Jeho krvi. A On ma miluje.“

To je všetko. To si potrebujem zapamätať. To potrebujem učiť svoje deti o tom, kým sú a ku komu stojí hlásiť sa. Na to musím myslieť, keď vidím ľudí odo mňa odlišných, a neviem ako zareagovať. Ježiš Kristus ich považoval hodných Jeho krvi. My všetci sme doslovne Jeho pretože za nás zaplatil v záhrade Getsemany a na kríži.

Spasiteľova moc nás vie premeniť

Starší Christofferson nám pripomenul, že Spasiteľ dúfa v nás všetkých a On nás dokáže urobiť lepšími. Spasiteľova moc nás vie premeniť. On si zvolil byť naším doslovným Spasiteľom. Je na nás prijať Ho, zaujať miesto v Jeho kráľovstve, Jeho Cirkvi a v Jeho láskyplnom objatí.

Milujme Boha všetkým, čo máme. A milujme svojich blížnych ako seba samého. Toto sú dve veľké prikázania dané Ježišom Kristom, počas toho ako bol na zemi.

Za „seba samú“ považujem tiež moje deti, svojho manžela, rodičov a moje sestry. Oni sú doslovne mojou súčasťou a urobila by som pre nich čokoľvek, lebo ich milujem. A rovnako potrebujeme vidieť aj našich „blížnych“ vo svete vôkol. Nikto z nás nieje dokonalý. Žiadna z našich rodín nieje bezchybným vzorom. Všetci by sme mohli byť odsunutý na vedľajšiu koľaj za niečo. A tak majme súcit a nebuďme tými, ktorí ako prví hodia kameňom. Naše nedokonalosti sú príležitosťami stať sa niekým viac a patriť niekam a niekomu, kde sa budeme cítiť vždy milovaní, cenení a naozaj potrební. Mojim deťom sa môžu posmievať za to ako vyzerajú, v čo veria a ako sa správajú. Ľudia v Cirkvi môžu počuť príhovor, ktorý sa ich natoľko dotkne, že už nebudú chcieť prísť znova. V týchto a iných prípadoch ale pamätajme komu patríme a že sme hodní krvi Ježiša Krista. Verím, že On nám dá silu striasť všetky nespravodlivé úsudky a cítiť Jeho láskyplné objatie.

Túžba po spolupatričnosti je skutočná, má ju každý. Ak zapracujeme na „milujme blížneho svojho“ o niečo viac, všetci si pomôžeme zapamätať, že v Božej Cirkvi a v Jeho nekonečnej láske je vždy miesto pre nás všetkých.

Tento článek, kterého autorkou je Irinna Danielson, bol pôvodne publikovaný na lds.org.

 

The following two tabs change content below.

TomV

Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.