Jedna z častých vlastností, na ktorú narážam každý deň je nespokojnosť. Nespokojnosť so svojou prácou, s ľuďmi v okolí, so svojim životným údelom. V tejto dobe sa akosi viac zameriavame na to, čo nemáme než na to, čo máme. To berieme jednoducho ako samozrejmosť. Nepociťujeme vďačnosť.

Môj príbeh

Pamätám si svoje teenegerské časy, kedy vo mne nespokojnosť priam prekypovala. Strávila som množstvo času sužovaním sa pre svoje „ tučné nohy“ . Urobila by som čokoľvek preto, aby moje lýtka boli chudšie. Ani by mi nenapadlo, že to možno nie je tá najdôležitejšia vec na svete.

Jeden pekný deň, podobný ako aj niekoľko pred ním sa môj pohľad na na to, čo mám úplne zmenil. Skoro ráno som v nemocnici merala krvné tlaky pacientov. Prechádzala som od jedného k druhému a zvykla som s každým prehodiť niekoľko krátkych viet.

Otočila som sa k ďalšiemu pacientovi a položila si tlakomer na jeho stolík pri postelí. Popri tom, ako som si chystala prístroj na ďalšie meranie, som spontánne začala: „ Ako sa dnes máte?“ Obrátila som sa na pacienta, a vtedy som si uvedomila, že ide o pána s cukrovkou, ktorému boli deň pred tým amputované obe dolné končatiny. V tej chvíli som sa cítila ako ten najhorší a najnecitlivejší človek na svete. V duchu som si vravela: „ Ako sa môžeš takto hlúpo pýtať? Čo si asi myslíš? Ako sa môže človek cítiť po tom, čo príde o obe nohy…“ Priala som si vziať svoju otázku späť. Avšak odpoveď pacienta ma prekvapila. Pohotovo sa na mňa úprimne usmial a odvetil „ Ďakujem, mám sa oveľa lepšie. Už ma nič neboli. “

Chvíľu mi trvalo, než som túto odpoveď spracovala. Naozaj mohol byť tento človek vďačný za to, že sa zbavil bolesti a prežil, napriek tej obrovskej straty, ktorú musel podstúpiť? Áno, bolo to skutočne tak. Aj keď mi to prišlo neuveriteľné. O chvíľu neskôr mi ale prišlo ešte viac neuveriteľné to, že som ešte pred nejakým časom nenávidela svoje nohy za to, že sú „ tučné“. Bolo mi nad slnko jasné, že svoje nohy mám na to, aby ma niesli kamkoľvek chcem. A túto funkciu vykonávali bezchybne. Ani si len nepamätám, že by mi niekedy vôbec boleli…. A to či sú chudé alebo svalnaté je úplne nepodstatné.

Vďačnosť a ako ju dosiahnuť

Vďačnosť je zaujímavá vlastnosť. Niekto ju má v srdci prirodzene, niekto si ju postupne vybuduje, iný zas musí zažiť niečo, čo ho vďačnosti naučí.

Vďačnosť je kľúčovou vlastnosťou k spokojnosti, pozitívnemu vnímaniu a šťastnému životu. Nie je viazaná na množstvo majetku, ktorý vlastníte ani na počet úspechov, ktoré máte za sebou. Myslím si, že súvisí s uvedomením si toho, že ste Božia dcéra/ Boží syn. Aj keby ste neboli ničím a nikým iným, ani múdrymi, ani šikovnými či krásnymi, vaša podstata je dostatočným dôvodom preto, aby vám Pán požehnal všetkým tým, čo potrebujete a dokonca aj tým, čo vám jednoducho spraví radosť.

Ak sa budete dívať na okolnosti vo vašom živote, ako na dary a vedenie od Boha, postupne si začnete uvedomovať, že vás má naozaj rád a vaše srdce bude vďačnejšie a vďačnejšie. Vyhraďte si čas, napríklad večer pred spaním počas vašej večernej modlitby, na to, aby ste zhodnotili svoj deň, zamysleli sa nad tým či a ako vám Pán mohol pomáhať. Ak na niečo prídete, jednoducho Mu za to poďakujte. Uvidíte, že váš svet bude zrazu pozitívnejší a vy vďačnejší a spokojnejší.

The following two tabs change content below.

Daniela

Milujem prírodu, tanec, dobré jedlo a čas strávený s priateľmi. Každý deň, hoci aj v maličkostiach, vidím dôkazy o tom, že Boh je. Je dokonca náš Otec a stará sa o nás. Všetko, čo stvoril, stvoril pre nás. Jednoducho chce, aby sme mali radosť. Pre náš rast je nevyhnutné, aby bol život niekedy ťažký, ale prináša aj množstvo požehnaní. Možno sa len treba pozorne dívať... 🙂

Latest posts by Daniela (see all)