Vo svojom živote som urobila veľmi málo skutočne divokých vecí – oprava – urobila som celú hromadu divokých vecí, ale čo sa týka lásky v mojom živote, divoké veci boli pre mňa iba vzácnosťou. Pred tromi či štyrmi rokmi som si akosi začala písať s chlapíkom, ktorého som stretla na premietaní jedného filmu. Ako sme trochu četovali na facebooku, uvedomila som si, že pred niekoľkými rokmi bol mojím študijným poradcom, no vtedy sme sa až tak dobre nepoznali. Postupne mi ale prišiel vtipný, zaujímavý a jedného dňa, keď mi znenazdajky naznačil, žeby som ho raz mala prísť pozrieť, rozhodla som sa to naozaj urobiť.

Stretli ste sa už s americkým zvykom prázdnych pozvaní, ako keď narazíte na starú známu a po pár bežných mini rozhovoroch sa to zavŕši nasledovne: „Raz (čoskoro) by sme sa určite mali stretnúť!“ Obaja kráčate vlastnými smermi s presvedčením, že vaše stretnutie sa skutočne stane a nie, že budete toho druhého musieť doháňať. Nepoznám spôsob, ako zistiť, či pozvanie tohto chlapa bolo prázdnym, ale objavila som sa v deň, kedy ma neočakával.

Obišla som budovu zozadu, kde bol vstup do jeho prízemného bytu, prekračujúc starý hrdzavý bicykel a rad kvetináčov naplnených hlinou, no žiadnymi rastlinami. Vyzeralo to tak opustene, že ma zrazu dostihli pocity nervozity a absurdity, ako ďaleko som sa vlastne dostala. Tieto pocity sa len znásobili, keď som niekoľkokrát zaklopala na dvere a nik neprichádzal. Iba matne si pamätám, ako som sa dostala od neodpovedaného klopania k sedeniu na jeho gauči, kým bol v kúpeľni nevediac, že som tam bola, keď odtiaľ vyšiel.

Vedzte, že celý tento scenár vôbec nebol pod mojou réžiou. Kedysi som bola známa tým, že som chalanom prejavovala príležitostne až herecké gestá, ale len po doslova večnosti potláčania v sebe, nevyjadrených pocitov a jedine ak mi chalani dávali aspoň nejaký reálny náznak vzájomnosti.

No pri tomto človeku som sa fakt prekonala (aj keď mi nevenoval žiadny náznak pozornosti). Bol čerstvo rozvedený, z čoho som mohla usúdiť, že prežíval trpké chvíle. Jeho narodeniny sa rýchlo blížili, tak som sa rozhodla kontaktovať všetkých jeho priateľov na facebooku a požiadať ich, aby mi napísali o niečom, čo majú na ňom radi, nejakú milú spomienku alebo tak. Vážne som netušila, čo ma to posadlo…

Reťaz poďakovaní a slov obdivu

Na jeho narodeninovom večierku som sa ukázala so skupinou jeho priateľov, ku ktorým som sa ale vôbec nehodila. Môj malý vzácny balíček srdečných poznámok som mala ukrytý v batohu. Nalepila som ich na lístky tvoriace dlhú reťaz, aby to vyzeralo ozaj dramaticky, keď by vzal vrchnú kartičku a objavil kaskádu poďakovaní a slov obdivu padajúcu až k zemi.

Bolo mi príliš trápne, venovať mu to osobne, tak som to podstrčila pod dvere jeho izby dúfajúc, že to objaví až dlho po tom, ako odídem. Keď to už vyzeralo, že môj plán klapne, práve keď som sa dostala k jeho vchodovým dverám, aby som odišla, započula som ho, ako povedal: „Hej, čo je to?“ Uuuf! Pristihnutá pri čine. Červená tvár a veľa pod nosom povedaných: „Nie je za čo.“Budem milujúcejším

Počas týždňa som veľa rozmýšľala o tomto zážitku. Je to vtipné, pretože je to pravdepodobne jednou z najviac prepracovaných milých vecí, ktoré som kedy pre niekoho urobila. Avšak nevybudovali sme si vzťah, ktorý by ma oprávňoval na niečo také predtým, ako sa udalosť odohrala a po nej sa už nič viac neudialo. Neboli sme tajne spriaznenými dušami; dokonca ani na rande sme spolu nešli. Pomohol mi naučiť sa trochu po francúzsky kvôli divadelnej hre a ja som mu zbežne pomohla postaviť trebuchet (ďalekonosný katapult). To je v podstate celý príbeh.

Ale aby ste vedeli, ja sa veľmi teším z tohto činu, ktorý som dostala na starosť preňho, aj keď mi to nevyhnutne nič nedávalo späť. Fakt som nerobila veľa, okrem toho, že som poskytla priestor pre iných ľudí v jeho živote, aby mu vyjadrili svoje uznanie. Moja myseľ na to kládla dôraz, lebo si uvedomujem, že veľa, ak nie najviac, láskyplných skutkov, ktoré som vykonala v minulosti počas svojho života, záviselo od prvých pocitov lásky a prijatia od niekoho iného. Nepohnem sa pokým mi niekto nedá jasne najavo, že moje pohyby budú prijaté.

Myslím, že je to niečo, k čomu sme my všetci náchylní. Ochotne slúžime naším priateľom a našej rodine – alebo aspoň tým, ktorí si u nás vybojovali náklonnosť. Ale ako slobodní dospelí, často nepreukážeme obdiv a uznanie jednotlivcovi (najmä opačného pohlavia), pokým nám neprejavil srdečnosť najprv on. Neurobíme pre niekoho láskavé veci, pokým nevieme, čo z  toho získame. Dokonca môžeme byť sklamaní či zatrpknutí, ak niekomu preukážeme láskavý skutok a on nám to okamžite neodplatí.

„Ak nevieme, kto má skôr prejaviť city, dovoľ mne byť tým milujúcejším.“

Tieto slová vo mne hlboko rezonujú. Myslím, že bez toho, aby som si to bola uvedomila, veľkú časť svojho dospelého života som čakala na lásku od niekoho predtým, ako by som bola ochotná vracať lásku späť. Či je to v  Združení pomoci sediac vedľa niekoho, kto je osamelý, lebo neukázal veľmi veľa okamžitého záujmu pre začatie rozhovoru; alebo neodpíšuc naspäť chalanovi, pretože on čakal tak dlho, aby napísal ako prvý.

Takýto istý trend môžete vidieť vo svojej neochote načahovať sa k súrodencovi alebo k starému priateľovi, ktorý sa zdá byť dokonale vyrovnaný, pretože nevynaložil snahu, aby sa čo i len načiahol k vám. Rozhodnete sa niekoho nepozdraviť preto, lebo keď ste prišli predtým, neráčilo sa mu opustiť svoje miesto, aby vás prišiel pozdraviť. Je to ako tanec, v ktorom sa niekedy nájdem, ako špičkujem okolo horúcej kaše čakajúc na podnet, ktorý mi povie, že je to v poriadku byť k danému človeku srdečný a prirodzený.

zaľúbený pár

Raz na fireside (besiedka) som spozorovala manželský pár, ktorý mal vtedy príhovor. Spoznali sme sa niekoľko rokov predtým, i keď nie až tak veľmi. Dobre som si ich zapamätala, no netušila som, či by si aj oni po tých rokoch spomenuli na mňa. Ako kráčali na pódium, stratila som ich z dohľadu. Potom som ich zazrela na pódium, boli úplne vpredu. Otočili sa a v momente, keď si sadali, uzrel manžel tejto rodiny moju mamu a mňa ako sedíme v treťom či štvrtom rade.  Hneď vstal, zišiel rovno k nám, aby nás pozdravil. Nedokážete si predstaviť, aké milé to bolo ukázať, že sme dôležití, hoci iba takýmto drobným spôsobom.

Dovoľ mi, prosím, byť tým milujúcejším

Chcem byť osobou, ktorá stojí vzpriamene a otvorene vylieva srdečnosť dokonca na tých, ktorí sú trošku viac ako len známosťou. Chcem utíšiť žalostné, nepoddajné hlasy v mojej hlave, ktoré diskutujú o tom, či „pozdraviť alebo nepozdraviť“ kedykoľvek uzriem niekoho, koho ešte nepoznám príliš dobre alebo niekoho, koho som dobre poznala dávno predtým. Chcem ponúkať svoju lásku voľne a otvorene, či už si myslím, že mi to prinesie trvalé priateľstvá, skvelé rande; alebo nie.

Najväčšmi som si uvedomila, že okamihy, kedy cítim, že som bez priateľov alebo osamelá, sú pravdepodobne tie časy, keď sedím v miestnosti plnej ľudí, ktorí čakajú odo mňa, že budem pokračovať, zatiaľ čo ja čakám, až budú pokračovať oni.

Myslím, že my všetci budeme žiť o dosť chudobnejšie životy, ak sa nerozhodneme byť „tými milujúcejšími“.

 

Tento článok bol pôvodne publikovaný na http://ldsmag.com/let-the-more-loving-one-be-me/ a jeho autorkou je Mariah Proctor.

The following two tabs change content below.
Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.

Pin It on Pinterest