Mormoni sú šťastní ľudia.

Sme známi pre naše veľké srdce, jasné úsmevy a ochotu priniesť zemiakový šalát komukoľvek v núdzi. Ale čo vtedy, keď život rozbije našu radostnú povesť? Dovolíme si, pocítiť hlboké ľudské emócie, alebo cítime tlak, aby sme mali vždy usmievavú tvár, aj keď sa svet okolo nás rozpadá?

Keď bola môjmu manželovi diagnostikovaná rakovina sarkómu, mal iba 28 rokov, bola som konfrontovaná s víchricou emócií. Bola som zničená, frustrovaná, zmätená. Moje srdce bolo zlomené a vydesené. Jediní pacienti s rakovinou mladší ako 60 rokov, o ktorých som vedela, boli z príbehov. Avšak oni sa sústredili na to, aby boli odvážni, pozitívne naladení a šťastní napriek tomu, že mali ťažkosti. Ja som sa vtedy vôbec necítila ako odvážna, pozitívna a už vôbec nie šťastná.

Dajte k tomu ďalšiu emóciu: vinu.

Image title

Dospela som k záveru, že som robila všetko nesprávne. Prečo som nezareagovala s optimizmom a silou? Chýbala mi viera?

Od okamihu zistenia diagnózy som sa nikdy neprestala modliť. Nepochybovala som o tom, že ma Boh počul, a moje svedectvo bolo pevné. Prečo som necítila veselý postoj, ktorým majú Mormoni “vyžarovať“?

Aj Ježiš plakal

Potom som premýšľala o živote svojho Spasiteľa. Najkratší verš z písiem sa stal jedným z najsilnejších: Ježiš zaplakal. Keď Lazár zomrel Ježiš sa neusmial, nepriniesol šalát a neprepustil všetky starosti. On plakal. Nepovedal Márii a Marte, že ak by boli silnejšie a vernejšie, necítili by smútok. Plakal s nimi. Samozrejme, On vedel, že smrť je dočasná, ale neodsunul emócie nabok. Cítil hlboký smútok. Po smrti svojho priateľa mal skutočne dôvod zaplakať, a necítil sa vinný kvôli svojim slzám.

Ježiš Kristus prešiel celým spektrom emócií. Z nejakého dôvodu sme možno pokúšaní myslieť si, že máme byť vždy šťastní. Asi nie je fér, aby sme mali vždy takéto očakávania. Smútok nás môže priviesť k väčšej empatii. Frustrácia nás môže viesť k tomu, aby sme vždy stáli za správnym. Nepokoj nás môže priviesť k modlitbe. A bolesť na duši nás môže priniesť ku Kristovi.

Ježiš plakal

Tým, ktorí sa trápia, nechýba viera

Keď sa pozerám na svoju uslzenú tvár v zrkadle, uvedomujem si, že to robím správne. Je v poriadku, že sa cítim zničená, že môj manžel má rakovinu. Je v poriadku, že som znepokojená ohľadom našej budúcnosti. Je v poriadku, že som frustrovaná, keď jeho lieky nezaberajú a sklamaná keď dovolenky trávime spolu v nemocnici. Je v poriadku, že spolu plačeme, keď ho lyžičkou kŕmim a bandážujem jeho ubolené telo. Je v poriadku, keď prosíme Boha, aby od nás odobral tento kalich, ak je to v súlade s Jeho vôľou.

Nič z toho neznamená, že nám chýba viera.

Ak Kristove slzy inšpirovali mnohým, môžu aj mňa. Bolelo ho srdce, keď videl, že jeho milovaní trpia, rovnako ako moje srdce bolí, keď je môj manžel požieraný bolesťou na nemocničnom lôžku. Kristus pravdepodobne nenávidel malomocenstvo rovnako, ako ja nenávidím rakovinu. V písmach sa nepíše, že Kristus sa usmieval do tváre bolestným skúškam. Niektoré dni som prvá, ktorá sa usmieva v nemocničnej čakárni, iné dni si pripomeniem, že aj Ježiš plakal, a je v poriadku keď si aj ja poplačem.

Ježiš Kristus dovolil, aby sám pocítil hĺbku pocitov, a preto viem, že ich môžem precítiť aj ja.

Tento článok bol pôvodne publikovaný na www.ldsliving.com pod názvom „Jesus Wept, and So Can I: Why We Need to Realize We Don’t Always Have to Be Happy“.  Autorkou článku je Julieann Selden.

[Slovak] ©2017 LDS Living, A Division of Deseret Book Company | English ©2017 LDS Living, A Division of Deseret Book Company

The following two tabs change content below.

Orsi

Bola pokrstená v roku 2014 v Nitre. Má rada evanjelium a chce sa oň s ostatnými deliť. V roku 2016 bola povolaná, aby sa slúžila ako misionárka vo Fínsku. Má rada jazyky a hudbu, a tiež rada hovorí s ľuďmi. Jej moto je "Buďme láskaví jeden k druhému.”