Jeden z najobľúbenejších príbehov v Biblii je podobenstvo o stratenom synovi. Je jednoduché pochopiť prečo. Podobenstvo rozpráva o synovi, ktorý opustí svoju rodinu, premárni svoje dedičstvo a vráti sa zahanbený. V mnohých ohľadoch odzrkadľuje náš skúšobný stav tu na zemi. Všetci sa dopúšťame hriechov, nedosahujeme nášho potenciálu a odchyľujeme sa od istoty nebeskej pomoci.

Často krát sa ale vyhýbame sklonom byť ako stratený syn, keďže sa nám nedarí uchopiť nádherné pravdy, ktoré sa nám Kristus snažil povedať o povahe Boha a jeho vlastnej misii. V Lukášovom evanjeliu, jedinom, kde sa o tomto podobenstve dočítame, hovorí Kristus o chvíli, keď sa syn rozhodne vrátiť domov a o tom, čo sa stane po jeho návrate.

Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.

Príde mi, že dnes veľa stratených synov a dcér (v zásade sa jedná o nás všetkých) majú súrne nutkanie byť dokonalí aby tak získali oprávnenie na lásku Nebeského Otca a jeho odpustenie. Predstavujeme si čiaru uspokojujúcej spravodlivosti, ktorú keď dosiahneme a prekročíme, celé evanjelium začne fungovať ako sme si želali. Často si nahovárame, že naše modlitby sa nám nezdajú byť zodpovedané, lebo to nerobíme správne. Nemáme nič zo štúdia písiem lebo sa dostatočne neusilujeme. Nemáme pôžitok z nedeľného zhromaždenia lebo nie sme dostatočne pokorní. Život je zlý, lebo my sme zlí – ak by sme boli aspoň tak akurát dobrí, aj život by bol dobrý, teda prinajmenšom lepší.

V tomto podobenstve o stratenom synovi sa učíme kde sú Nebeský Otec a Ježiš Kristus ochotní nás uvítať. Syn nebol doma, nebol vôbec blízko. Bol ešte ďaleko, keď ho otec zbadal. Ako ho otec vôbec videl? Možno preto, že hľadal svojho syna. Nemusíme byť blízko nášho nebeského domova. Nie je zoznam úloh, ktorých dosiahnutie spustí automaticky Božiu milosť. Božia milosť je tam vždy, dostupná ak sa usilujeme napredovať tým správnym smerom. Bola nám sľúbená pomoc z nebies, ktorá k nám pritrieli na pomoc, keď sme v koncoch.

V Alme 7:11-12 nachádzame jeden z opisov sily Kristovho uzmierenia.
A on pôjde, trpiac bolesti a strasti, a pokušenia všetkého druhu; a to sa stane, aby sa naplnilo slovo, ktoré hovorí, že na seba vezme bolesti a choroby ľudu svojho. A vezme na seba smrť, aby mohol uvoľniť putá smrti, ktoré spútavajú ľud jeho; a vezme na seba ich slabosti, aby vnútro jeho mohlo byť naplnené milosrdenstvom podľa tela, aby poznal podľa tela, ako pomôcť ľudu svojmu podľa ich slabostí.

Slovo “pomôcť” znovu podčiarkuje to, čo sa už učíme z podobenstva o stratenom synovi, že nám “pribehnú na pomoc”.

Nezáleží na tom, kde ste. Nezáleží na tom, čo ste spravili. Nebeský Otec, Ježiš Kristus s anjelmi vám pribehnú na pomoc. Horlivo sa usilujú nás nie len zachrániť ale aj osláviť. Je pravdou, že keď sa posúvame vpred nemusíme ani cítiť, že sa blížia. Avšak, ak udržíme kurz cesty s očami na nich uprené, oni tam budú a pribehnú k nám aby nás objali. O koľko mocnejšie to bude ak ich zvítame s otvorenou náručou?

Tento článok bol pôvodne napísaný autorkou Aleah Ingram, bol publikovaný na ldsdaily.com pod názvom “Remember, Heavenly Father and Christ will run to meet you”

The following two tabs change content below.

TomV

Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.