Môj otec a ja sme boli práve v polovici cyklistických pretekov „Cache gran Fondo“, keď sme dosiahli najzaujímavejšiu časť trate tiahnucu sa 29 km naprieč kaňona Sardine. Ocitli sme sa v jeho najvyššie položenom bode,  1800 metrov nad morom.  Po dosiahnutí vrcholu mal nasledovať príchod do mestečka Mantua, kde sme sa mali otočiť a stúpať rovno späť. Bola to jazda, ktorá doslova delila ženy od dievčat, mužov od chlapcov. Bola som riadne vystrašená.

Moja nepripravenosť

Do práce a späť som síce bicyklovala každý deň 3,2 km po obdobie 2 mesiacov, ale okrem toho som natrénovala iba 35 km jazdou do Loganského kaňonu. Nebola som pripravená na zmeny nadmorskej výšky. Pocítila som to ihneď. K tomu fúkal do tváre protivietor rýchlosťou asi 30 km/h a bola poriadna horúčava 34°C . Po 15 minútach jazdy zo mňa tiekol pot a doslova horeli nohy. Šla som asi najpomalšie vo svojom živote a nikdy som necítila tak veľkú fyzickú bolesť.Utah na bicykli

Veľmi rada by som povedala, že som zobrala preteky rýchlosťou vetra ale očividne tomu tak nebolo. Nebola som pripravená. Lapala som po dychu ako pri vysrkávaní mlieka slamkou z prázdnej krabičky mlieka. Aj keď som vedela, že to bude ťažké, až takto som si to teda nepredstavovala. Zúfalo som hľadala cestu von. 15 km pred mestečkom Mantua som nevedela ako budem pokračovať, či vôbec preteky dokončím. Predbiehala som síce starších cyklistov, ktorí na chvíľu odložili bicykle, aby opäť chytili svoj dych ale hneď ma popadli myšlienky: „Ak oni zastavujú, prečo nezatavíš aj ty? Jednoducho to vzdaj …“

Nevzdávaj to a dáš to

Začala som byť pohlcovaná pokušením, aby som sa otočila a „zabalila“ to. V tom momente som ale pocítila jemné postrčenie vpred. Môj otec, ktorý pedáloval za mnou ma potlačil a tlačil ďalej vpred. To „bremeno“ kopcovitého stúpania sa stalo ihneď ľahším, a nie iba fyzicky. Pozdvihol ma aj na duši, mentálne. Otec ma zbavil vlastnej paniky a obáv. Keď som už nedokázala viac zašliapnuť, potlačil ešte o niečo málo viac, aby som sa rozbehla. Takto mi pomáhal niekoľko kilometrov. Znovu som nadobudla sebaistotu. Bola som tam s ocinom a vedela som, že to s ním zvládnem.

Keď sme vyšľapali na vrchol a spustili sa z neho nadol smer Mantua, bolesť a strach vymizol. Nastúpilo nadšenie a eufória. Zvládli sme to! Do cieľa zostávala už iba rovina. Otec sa usmieval a radostne prebiehal od jednej krajnice k druhej. Sedem hodín a dali sme to!Za víťazstvom na bicykli

Ako na bicykli, tak v živote

Keď premýšľam o svojom živote, spomeniem si na svoj cyklistický zážitok. Život má taktiež svoje rovinky a cesty dole kopcom, nedôležité momenty ale tiež chvíle radosti. Na druhej strane sú strmé kopce, tiahnuce sa oveľa dlhšie ako očakávame, či dokážeme samy zvládnuť. K tomu zákruty, výmole, hrbole, prevýšenia… To nás privádza k otázke: „Prečo je to tak ťažké? Prečo práve ja?“ Môže to v nás vyvolať pocit samoty. Ale my nikdy nie sme samy. Máme Spasiteľa. Na tvrdom cyklistickom sedle v horúčave, som sa naučila, že On je vždy blízo nás.

Ježiš Kristus pozná každý jeden detail tejto jazdy. On nielenže zmapoval trať ale zúčastnil sa na nej za každého jedného z nás. Na preteky sme sa zaregistrovali už v predsmrteľnosti vediac,  čo to bude vyžadovať. Kristus za nás preto preteky nedokončí, ani neodstráni kopce z trasy pretekov. Učinenie týchto vecí by si protirečilo s našou slobodou voľby a podkopávalo našu schopnosť víťaziť. Kristus si je ale dokonale vedomý našich bremien a schopný učiniť ich pre nás ľahšími.

Spasiteľ vo svojej nekonečnej možnosti zachraňovať ide v čele pelotónu, taktiež po našom boku, inokedy za nami svojou mocnou rukou na našom chrbte. On si prešiel trať, aby ju nám pomohol zvládnuť. On ide pri nás, aby nás povzbudil, či už v dobrých alebo horších časoch. Inokedy zostáva tesne za nami a tlačí nás vpred, aj keď to už chceme vzdať. Keď spoznávame Jeho ruku vo svojom živote, naša schopnosť uvedomiť si odbremenenie vďaka Nemu rastie. Kristus pociťoval bolesť, naše bolesti. On niesol naše hriechy, aby učinil víťazstvo, za verné dokončenie v pretekoch a nasledovanie Spasiteľa, sladkým. To, čo by sa predtým zdalo nemožným, to On prekonal.

Na ceste k víťazstvu

Ježiš Kristus je jasným dôkazom, ako zvládnuť neprekonateľnú skúšku a získať večné víťazstvo. Jeho činy nám umožňujú, aby sa naše priestupky a chyby stretli s Jeho milosrdenstvom. On nám dáva nádej, že po našich nie najradostnejších dňoch prídu dni naplnené šťastím. S Ním po boku, dokážeme bojovať. S ním preteky zvládneme.

Nazáleží na profile trasy, alebo prevýšení. Spasiteľ, rovnako ako môj otec, mal svoju ruku na mojom chrbte, čakajúc na to, aby uľahčil naše bremená.  Musíme sa usilovať o Jeho pomoc a naďalej pedálovať.

Tento článok bol pôvodne publikovaný pod názvom “100 Miles on a Bicycle Showed Me Why Christ Won’t Remove” a jeho autorkou je Arianna Rees.

 

The following two tabs change content below.

TomV

Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.