Medzi východnou a západnou kultúrou existuje množstvo rozdielov týkajúcich sa medzi iným aj jedenia a stolovania. Na to, aby sme správne pochopili niektoré pasáže z Biblie, potrebujeme rozumieť aj zvyklostiam Židov.

Umývanie rúk pred jedlom

Židia si vždy dali záležať, aby boli ich ruky pred jedlom čisté. Avšak spôsob umývania rúk sa značne líšil od toho nášho. Pred jedlom služobník alebo ktokoľvek iný, kto bol určený, zlieval vodu z nádoby  na ruky vystreté nad umývadlom. Na umývadle bol konkávny kryt s početnými otvormi, ktorý zaisťoval, že znečistenú vodu pod ním nebolo vidieť. Keďže Židia nepoužívali príbor ale jedli rukami, dôkladné umytie rúk bolo nevyhnutnosťou.

Keď sa farizeji sťažovali na Ježišových učeníkov kvôli jedeniu chleba bez umytia rúk, mali na mysli spomínanú zdĺhavú tradíciu. Židovská vrchnosť v tej dobe vydala presný postup umývania rúk  ba niekedy dokonca celého tela pred jedlom či umývania rôznych pohárov, krčiažkov a medených nádob.  Nešlo však o súčasť Mojžišovho zákona, ale len o tradíciu starších. Ježiš Kristus preto odmietal považovať toto nariadenie za akési prikázanie. Pán teda nebol proti umývaniu rúk pred jedlom. Jednoducho odporoval rabínom, ktorí si mysleli, že majú autoritu nariaďovať ľuďom, ako presne majú vykonávať každodenné zvyklosti. (Marek 7:1-5)

Poďakovanie

V Starom Zákone si môžeme všimnúť ďakovanie pred každým jedlom. Ak sa medzi ľuďmi nachádzal prorok, bolo od neho očakávané predniesť ďakovnú modlitbu.

Pred tým než Ježiš vykonal zázrak a nasýtil päťtisíc ľudí, poďakoval Nebeskému Otcovi za jedlo.

„ [Ježiš] vzal tých sedem chlebov a tie ryby, dobrorečil, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom“. (Mat 15:36)

Pri ďakovaní boli používané rôzne slová. Ten, kto nahlas predniesol modlitbu zvykol povedať napríklad: „Nech sú požehnané Tvoje diela, Jehova, náš Boh, Kráľ celého sveta, ktorý nám dávaš chlieb z neba.“ Ostatní na konci buď zvolali „Amen!“ alebo zopakovali určité slová z modlitby.

Zvykom Židov v tých dňoch bolo opäť poďakovať po dojedení.

„Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.” (5.kniha Mojžišova 8:10)

 

Pozvanie od hostiteľa

V niektorých východných krajinách sveta bol pozorovaný zvyk „dvojitého pozvania.“  V dostatočnom predstihu pred určitým sviatkom hostiteľ posiela pozvanie a znova krátko pred sviatkom vysiela svojho služobníka, aby hosťom oznámil, že všetko je pripravené a oni sú srdečne pozvaní. V našej kultúre sme zvyknutí na krátke pozvanie, na ktoré okamžite reagujeme buď prijatím alebo odmietnutím. Okamžité prijatie už pri prvom pozvaní by bolo vo východných krajinách s tradičným dvojitým pozvaním neúctivé. Pozvaný hosť prvé pozvanie nesmie prijať. Je od neho naopak očakávané, že prvé pozvanie odmietne, aby tak umožnil hostiteľovi presvedčiť ho pozvanie prijať pri druhom pokuse. Túto tradíciu môžeme vidieť viackrát v Starom Zákone, ale párkrát aj v Novom. Môžeme sa domnievať, že je zahrnutá v podobenstve, ktoré hovoril Ježiš:

„ Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové! Ale všetci sa začali jednomyseľne vyhovárať…Keď sa sluha vrátil, oznámil to pánovi. Vtedy sa rozhneval pán domu a povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých. Sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a miesto ešte je. Vtedy povedal pán sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady a prinúť (ich) vojsť, aby sa mi naplnil dom.Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.” (Lukáš 14:16- 18,21-24)

Keď jeden z farizejov pozval Ježiša do svojho domu, aby ho pohostil. Spasiteľ najskôr pozvanie odmietol, avšak potom ho prijal. Nešlo teda o zmenu názoru u Ježiša, ale o jednoduchý akt slušnosti a úctivosti podľa židovskej tradície. (Lukáš 7:36)

Hostiny a „vonkajšia tma“

Za čias Ježiša Krista sa hostiny usporiadavali v noci v dokonale osvetlených miestnostiach. Ak bol nejaký hosť z takéhoto večierku vylúčený, bol vylúčený do „vonkajšej tmy“ noci. Ježiš Kristus to vo svojom učení použil na prirovnanie k vylúčeniu z Božieho kráľovstva.

„Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov. ” (Matúš 8:12)

Ak však zistíte, ako ľudia z východných krajín zvyknú spať, pojem „ vonkajšia tma“ nadobúda nový význam. Na Slovensku ako aj v západných krajinách sme zvyknutí spať pri úplnej tme, avšak pre Židov alebo všeobecne Orientálov by to bol hrôzostrašný zážitok. V čase Starého aj Nového Zákona totiž zvykli mať po celú noc zapálenú lampu. Kvôli tomuto strachu z tmy si Spasiteľ nemohol vybrať lepší pojem než „vonkajšia tma“, aby opísal hrozný trest nespravodlivých po súdnom dni.

Zasadací poriadok

Keď prišli farizeji na hostinu, zaumienili si sedieť na miestach s najväčšou poctou. Ježiš ich odsúdil za ich pýchu. Povedal o nich: „…obľubujú si predné miesta na hostinách, prvé miesta v synagógach…”. (Matúš 23:6) Pri tom, ako Ježiš hodoval v  dome farizejov, povedal im podobenstvo.

„Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 14:8-11)

Miesto najväčšej pocty pri stole je miesto na pravici od cteného hosťa a druhým najlepším miestom je miesto po jeho ľavici. Jakub a Ján si preto požiadali o tieto miesta v Božom kráľovstve pri Ježišovi Kristovi.

Ježiš radil hosťom, aby si vyžiadali najposlednejšie z miest pri stole. Bolo to miesto najbližšie k dverám. Hosť ktorý zaujal toto skromné miesto by mohol byť pozvaný pánom domu, aby zaujal lepšie miesto.

Jedenie rukami

Arabi vo všeobecnosti nepoužívajú lyžice, vidličky a nožíky, ktoré sú pre západnú kultúru základom stolovania. Hovoria.: „ Na čo je človeku lyžica, keď mu dal Boh toľko prstov?“ Mäso je obvykle servírované spolu a každý si z neho berie rukami, pričom šťava alebo omáčka sa nachádza zvlášť  v miske. Kúsky chleba sú máčané v omáčke a jedené popri mäse.

Máčanie do misy a skyva

Ježiš povedal pri poslednej večeri:„Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí.” (Matúš 26:23)

Ján sa naklonil k Ježišovi a spýtal sa Ho: „…Pane, kto je to? Ježiš odpovedal: Ten je to, komu podám omočenú skyvu. Nato omočiac skyvu, vzal ju a podal Judášovi, synovi Šimona Iškariotského.” (Ján 13: 25,26)

Čo je to skyva? Ide o najchutnejší kúsok  z jedla, ktorý podá hostiteľ jednému z hostí priamo zo svojich rúk do úst hosťa. Prejaví mu tak svoju úctu a dobrú vôľu. Ide teda o znak rešpektu a priateľstva.

Ježiš Kristus dal spomínanú skyvu práve Judášovi aj napriek tomu, že vedel o jeho zrade. Myslím si, že týmto gestom preukázal, že ani zďaleka nie je jeho nepriateľom. Jeho láska bola aj je dokonalá.

Poskladaný obrúsok

V skoré nedeľné ráno dva dni po ukrižovaní Ježiša sa Mária Magdaléna ponáhľala k hrobu. Nasledovali ju Pánovi apoštoli Peter a Ján. Ján opisuje túto udalosť, v ktorej spomína: „Nahnúc sa, videl tam [Ján] plachty ležať, ale nevošiel dnu.Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať.  Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník [Ján] , ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril.” (Ján 20: 5-8)

Môže sa zdať zvláštne, že Ján zapisuje na prvý pohľad bezvýznamnú poznámku o zvinutej či poskladanej šatke, ktorá bola odložená na inom mieste než Pánove plachty. Nešlo však len o náhodu ale o symbol židovského zvyku viažucemu sa k danému  slávnostnému dňu, ktorý by rozpoznal každý Žid.

Pred hostinou zvykol sluha nachystať stôl presne tak, ako si to pán predstavoval. Počas hostiny sluha z diaľky pozoroval či už pán dojedol. Keď pán vstal od stola, utrel si ruky, ústa a bradu, a pokrčený obrúsok hodil na tanier,  znamenalo to: „Skončil som.“

Ak by však pán vstal od stola, poskladal obrúsok a položil ho vedľa taniera, znamenalo by to „Vrátim sa.“

Ježiš Kristus po svojom ukrižovaní a vzkriesení poskladal obrúsok (alebo šatku v slovenskom preklade) a položil ju vedľa, ďalej od plachiet čím dal najavo: „ Ešte som neskončil, vrátim sa.“

The following two tabs change content below.

Daniela

Milujem prírodu, tanec, dobré jedlo a čas strávený s priateľmi. Každý deň, hoci aj v maličkostiach, vidím dôkazy o tom, že Boh je. Je dokonca náš Otec a stará sa o nás. Všetko, čo stvoril, stvoril pre nás. Jednoducho chce, aby sme mali radosť. Pre náš rast je nevyhnutné, aby bol život niekedy ťažký, ale prináša aj množstvo požehnaní. Možno sa len treba pozorne dívať... 🙂

Latest posts by Daniela (see all)