Poznáte tie momenty, keď sa strachujete, čo si o vás niekto myslí, keď váhate, či prísť s vlastným nápadom, lebo sa bojíte odmietnutia? Krúžite okolo rozhodnutia, pretože nevidíte dôsledky komplet od začiatku. Alebo máte strach z niečoho nového, nepoznaného? Tréning viery je spôsob, ako prekonať svoje obavy a strach.

Starší Bednár povedal: „Vyzývam vás, aby ste sa chopili toho, čím vám Pán požehnal a jednali vo viere. Neberte rady zo svojho strachu. Nebrať si rady zo strachu znamená, že nedovolíme strachu a neistote rozhodnúť o smerovaní nášho života… Znamená to vedieť, že naša viera v Ježiša Krista prevalcuje náš strach a budeme sa tlačiť vpred so stálosťou v Neho.“

Počas posledných mesiacov som si pripomenula niekoľko zásad z písem, ktoré mi pomohli zvoliť si vieru namiesto strachu.

Vykonám svoj diel práce a Bohu dovolím vykonať jeho diel

Často sa domnievam, že musím urobiť všetko sama. Z toho pramení množstvo obáv a strachu. Som pohltená myšlienkou, že určitým spôsobom mám zodpovednosť urobiť veci tak, aby všetko klapalo. Keď to ale neklape, cítim beznádej. V podstate je väčšina môjho strachu zakoreneného v tom, že beriem Bohu prácu, ktorú má On vykonať v mojom živote.

Jeden aspekt môjho života bol naozaj opradený obavami. Randenie! Nájdenie si toho pravého princa som si často sťažovala tým, že som silila jeho nájdenie. Naložila som si toho na seba naozaj veľa. Tlačila som na samú seba, aby som sa stretávala s mladými mužmi a preskočila iskra. Borila som sa s predstavou, že ak sa po tom, či inom večere nestane ten, či oný muž mojim priateľom, s ktorým budem chodiť … nezvládla som to. Ak som nenaplnila svoje (často nereálne) predstavy, vyčítal som si to a bola na samú seba dosť tvrdá.

Kniha Mormonova hovorí o Almovom ľude, ktorý sa strachoval pred nepriateľskou armádou. Ľud Almov ale pamätal, komu patrí úloha vyslobodiť ich. Oni nemuseli prekonať túto situáciu bez pomoci Boha. Mosiáš 23:27-28

A tak som v duchu tohto verša „umlčala svoj strach a obavy“ a dala som sa do rozhovoru s Bohom. Spýtala som sa ho, aký časť práce prináleží jemu a aký mne. Odpoveď bola celkom jednoduchá: Jeho diel práce spočíval v poskytnutí správneho muža na správnom mieste a v správny čas. Mojou povinnosťou sa bolo ukázať, prítomná celým svojim duchom. Znamenalo to, že som mala prijať prirodzené a normálne šance na stretnutie tých správnych ľudí, dobre sa prezentovať  a byť ochotná hovoriť s niekým novým, keď sa naskytne príležitosť.

Keď som rozlíšila medzi svojím a Božím dielom práce, moje bremená na ramenách sa zdali byť ľahšími. Pocítila som Jeho svetlo a nádej, že svoju časť práce pri randení budem schopná zvládnuť. Verila som, že príde ten čas a Boh taktiež učiní svoju časť diela. V každom aspekte života sa môžem rozhodnúť pre vieru a nie strach. Urobím svoj diel práce. Uvedomím si, že ľudia majú im vlastnú slobodu rozhodovať sa, a potom Boh celú vec dokončí.

Pokľaknem k modlitbe. Povstanem a urobím, čo treba

Keď som premýšľala o tom, či si mám vziať muža, s ktorým som začala randiť, onedlho ma prešiel strach. Nemala som žiadne veľké obavy a asi to bol ten čiastočný dôvod prečo som sa bála. Aj keď som sa modlila o svojom zámere, nedostala som jasnú odpoveď od Boha. Cítila som sa dobre v predstave, že budeme svoji ale … Čo ak, čo ak som na omyle? Nechcela som sa posunúť v živote napred, lebo som sa nechcela zmýliť.

Počas tohto obdobia som narazila na verš v Knihe Mormonovej, Alma pripomína svojmu synovi, Helamanovi, že ich predkovia zažili mnohé zázraky, boli vedení Bohom naprieč pustinou. verš 41

To bol pre mňa riadny budíček! Potreboval som ho. Modlitba mi išla ale sedela som na zadku, neurobila som nič. Vlastné obavy mi stáli v ceste získať odpoveď, aby som mohla ďalej rásť na ceste životom. Áno, vedela som, že sa musím rozhodnúť a kráčať s vierou vpred. Bola som si istá, že Boh mi ukáže cestu. Stále mám občasné momenty zdesenia sa, ale Boh mi dal toľko uistenia, že moja voľba bola správna. Keď som dala nabok svoj strach a pohla sa ďalej plne dôverujúc v Jeho vedenie.

Vieme, komu dôverujeme

Keď ma obavy doslova požierajú, často je to tým, že pozabudnem v koho vkladám svoju dôveru. V podvedomí sa akosi obávam, že Boh mi nepomôže, lebo nie som dostatočne dobrá a nechá ma na ceste životom samú. Moja ustráchaná časť si kladie tieto otázky: „Čo ak nerozlúsknem hlavolam, kto bude mojím princom?“; „A to si nezaslúžim šťastie po všetkom tomto?“; „Čo ak všetko pokazím, ale to všetko je jeden veľký vtip?“ Keď tieto otázky prídu, spomeniem si na Nefiho slová: verš 18

avšak Nefi pokračuje, verš 20

IJa ale viem komu dôverujem. Dôverujem v Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Dôverujem tomu, kto pozná všetky veci, prešiel si nimi a pomôže ich zvládnuť aj mne. On ma nikdy neopustí. Neopustí žiadneho, kto v neho dôveruje.

Tréning viery

Byť verný nie je rozhodnutie vybudované z minúty na minútu. Naša voľba byť vernými, zvoliť si cestu viery v Ježiša Krista sa buduje. Je to tréning. Ide o neustálu snahu skladajúcu sa z množstva malých rozhodnutí, ktoré vyzreli dňami, mesiacmi a rokmi. Sú dni, kedy nám to ide a napredujeme rýchlejšie ale aj dni, kedy sme pomalší v zlepšovaní našej dôvery v Krista. Boh je s nami trpezlivý. Je trpezlivý s našim pokrokom a ak je On trpezlivý so mnou, mala by som byť aj ja so sebou. On sa raduje z každej našej snahy. Všetko, o čo nás žiada, že snaha obracať sa k Nemu a nie do našich obáv, či strachu. A ja to tak robím, obraciam sa k Nemu.

Pôvodnou autorkou príspevku je Ariel Szuch. Jej článok nájdete pod názvom “The Practice of Choosing Faith”.

The following two tabs change content below.

TomV

Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.