Nedávno som videla film natočený podľa skutočnej udalosti. Hlavnou postavou bol mladý muž menom Yossi, ktorého omrzel stereotyp jeho doby a preto nechcel spadnúť do nalinkovaného toho „správneho” chodu života. Jeho rodičia mu hovorili: „Teraz Ťa čaká univerzita, potom manželstvo a deti, samozrejme práca.” Avšak on sa radšej rozhodol nejaký čas spoznávať svet.

Ocitol sa v Bolívii a s dvoma priateľmi sa rozhodol pod vedením skúsenejšieho turistu podniknúť dobrodružstvo do srdca džungle s cieľom nájsť údajný zabudnutý indiánsky kmeň a samozrejme poklad v podobe zlata. Výprava sa im však stala osudnou. Potom čo sa museli na ceste rozdeliť, dvaja zo skupinky dobrodruhov pokračovali po rieke na vlastnoručne vyrobenom rafte.  Nechtiac vstúpili do kanónu a len tak tak v rozbúrenej rieke prežili nevediac však jeden o druhom, kam ich voda odplavila. Yossi, ktorý je hlavnou postavou celého príbehu, sa ocitá sám v džungli plnej známych aj neznámych nástrah s minimálnymi zásobami.

Vďačnosť v nešťastí

Na nasledujúcom deji ma upútali dva detaily, kedy sa Yossi  prihovára k Bohu.  Unavený, vyhladovaný, poranený a zničený mladý muž sa obracia k Bohu, aby mu poďakoval. Prvýkrát hovorí: „Každý večer je tu strom, pod ktorým môžem spať. To je dar od Boha.” Pripomínam však, že Yossi bol v džungli, nie na púšti, kde by len ťažko hľadal stromy. Druhýkrát je Yossi už skutočne na dne, keď zrazu zbadá krásneho motýľa a hovorí: „Ďakujem Ti, Bože.”

Tieto dva spomínané momenty ma viedli k zamysleniu sa či aj ja dokážem byť vďačná za dary od Boha dokonca priamo v ťažkostiach a skúškach života. Ba skôr či vôbec dokážem vidieť požehnania, aj keď zatiaľ neprichádza riešenie situácie, ktorá ma trápi. Yossi svoju skúšku prekonal. Nie „len” že prežil, ale rozvinul svoj charakter. Verím, že sa nevyhnutne nepotrebujeme stratiť v džungli na to, aby sme začali pozornejšie vnímať dary od Boha. Verím, že pri lepšom a dôkladnejšom zamyslení sa nám všetkým napadnú určite dobré veci, za ktoré neďakujeme často, avšak máme z nich značnú radosť, pomoc či spokojnosť vo svojich životoch.

Máte aj vy dar od Boha?

Ako lekárke mi pri spojení „dar od Boha” hneď ako prvé napadne úžasne ľudské telo. Stále ma udivuje svojou dokonalosťou a samostatnosťou. Umožňuje nám nespočetne veľa krásnych životných skúsenosti či už vďaka zmyslom, ktorými oplýva alebo rôznorodému pohybu, ktoré je schopné vykonávať a dokonca vďaka novému životu, ktoré ženské telo dokáže dať. Všimla som si, že práve ľudia, ktorí trpia určitým handicapom, sa dokážu tešiť zo zvyšku funkcií svojho tela, v ktorých obmedzení nie sú. Takíto ľudia sú pre mňa obrovským príkladom vo vďačnosti Bohu.

Na druhú stranu musím povedať, že stále viac a viac pozorujem, že zdraví ľudia svoje telo trýznia najrôznejšími spôsobmi. Často v domnení zdravého životného štýlu či nutnosti skrášliť  svoj zovňajšok držia šialené diéty a pri tom prehnane športujú alebo dokonca podstupujú nezmyselné chirurgické zákroky. Málokto je však po prvom zákroku dokonale spokojný so všetkým ostatným a preto podstupuje ďalšiu a ďalšiu premenu. Myslím si, že táto nespokojnosť so sebou samým často pramení s neuvedomovania si toho, čo všetko bolo nám ľuďom zadarmo dané.

Dá sa začať ešte dnes

Preto som sa rozhodla, skôr než Boha o niečo poprosím, za niečo Mu poďakovať. Tento spôsob modlitby mi pomáha vidieť tie dary od Boha, ktoré už dávno mám. Pomáha mi byť vďačnejšou. Aj keď nie som dokonalá a nemám každú vec, na ktorú si pomyslím, som presvedčená o tom, že som milovaná. Tak na čom viac záleží?

A čo je váš dar od Boha?

Čítajte tiež:  Vďačnosť je lepšia ako nespokojnosť 

The following two tabs change content below.

Daniela

Milujem prírodu, tanec, dobré jedlo a čas strávený s priateľmi. Každý deň, hoci aj v maličkostiach, vidím dôkazy o tom, že Boh je. Je dokonca náš Otec a stará sa o nás. Všetko, čo stvoril, stvoril pre nás. Jednoducho chce, aby sme mali radosť. Pre náš rast je nevyhnutné, aby bol život niekedy ťažký, ale prináša aj množstvo požehnaní. Možno sa len treba pozorne dívať... 🙂

Latest posts by Daniela (see all)