Odpustiť, či neodpustiť? Ak sa chceme uchovať čistí pred Kristom, odpustiť druhým musí byť naša priorita. Koniec koncov, nemáme priateľov na rozhadzovanie.

Každý deň sme obklopení ľuďmi. Doma je to naša manželka a deti, či najbližšia pridružená rodina. V práci sú to naši kolegovia, nadriadení alebo podriadení, tety z ekonomického, či administratívneho oddelenia, tety kuchárky. V Cirkvi sa vídame s našimi bratmi a sestrami, spolupútnikmi na ceste evanjeliom Ježiša Krista. Ak sa aktívne venujeme nejakému koníčku, vídame sa s ďalším množstvom ľudí. Suma sumárom, rodina, priatelia, kamaráti sú súčasťou našej existencie a vedome, či nevedome formujú náš charakter. Ako členovia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní si kladieme za vzor Spasiteľa Ježiša Krista. Naša „ľudská povaha“, spomeňme si na pojem „prirodzený človek“ však kopí chybičku za chybičkou. Niekedy malou inokedy väčšou. Prirodzene pociťujeme vinu, nepridáva to na našej pohode. Odpustiť, či neodpustiť? Obraciame sa teda k Bohu s prosbou o odpustenie našich hriechov. Stačí to však?

Lebo prirodzený človek je nepriateľom Boha a bol ním od pádu Adama, a bude na veky vekov, pokiaľ sa nepoddá nabádaniu Ducha Svätého a neodloží prirodzeného človeka, a nestane sa svätým skrze uzmierenie Krista Pána, a nestane sa ako dieťa, poddajným, miernym, pokorným, trpezlivým, plným lásky, ochotným podrobiť sa všetkým veciam, ktoré Pán považuje za vhodné na neho vložiť, rovnako ako sa dieťa podrobuje otcovi svojmu.

Ak sme sa previnili voči niekomu, je našou prvoradou zodpovednosťou urobiť prvý krok. Áno, vyžaduje to guráž, aby sme pristúpili k niekomu, s kým sme si jednoducho nesadli alebo nepohodli sa. Možno nevieme nájsť tie správne slová, alebo sa bojíme neprijatia, či negatívnej odozvy. A zoznam dôvodov prečo nie … by mohol pokračovať

Klasický príbeh z pieskoviska

Spomínam si na to, ako keby to bolo včera. V pieskovisku hŕba detí, ja medzi nimi s nápadom, ako postaviť ten najprepracovanejší pieskový hrad. Moju lopatku si však „nenápadne“ privlastní drobné kučeravé dievčatko. V tom sa rozrevem a chcem okamžite lopatku naspäť. „Veď je moja! Je moja a moja a daj mi ju, poviem to mamine!“ Neviem, čo presne nasledovalo ale viem, že som musel použiť jedno z tých čarovných slovíčok: Prepáč. Prosím, prepáč mi. Odpustenie na pieskovisku

Človek má tak málo priateľov, že si nemôže dovoliť stratiť ani jedného z nich.

V záplave emócií ma mamina prinútila objať toto dievčatko a div sa svetu, na konci leta sme sa obaja stretli v škôlke. Nie je to úsmevné? S odstupom času samozrejme, že áno. Teraz si uvedomujem niekoľko veci:

  • Odpustiť niekomu a nechať druhému odpustiť nám, vyžaduje pokoru, či už v pieskovisku, alebo na pracovisku.
  • Vďaka skvelým rodičom som sa naučil, že odpustiť okamžite v daný moment ma uchráni od bôľu a výčitiek nášho odkladaného odpustenia.
  • Z našich domnelých nepriateľov sa môžu stať tí najlepší priatelia

Rozhodnutie odpustiť

Samozrejme, život prináša komplikovanejšie scenáre ako príbeh lopatky v pieskovisku. Tragická smrť milovanej osoby je iba jedným z mnohých prípadov.Tento život, je časom prípravy na stretnutie a Bohom, časom, kedy sa máme radovať zo života – slovami Nefiho: „A stalo sa, že sme žili spôsobom, ktorý prinášal šťastie.“

Adam padol, aby ľudia mohli byť; a ľudia sú, aby mohli mať radosť.

2 Nefi 2:25

Priatelia pri ohni

Nebeský otec sa musí rmútiť nad každou jednou škriepkou, v ktorej sa jeho deti práve nachádzajú. Nedovoľme teda našej pýche zruinovať priateľstvá, či už na pracovisku s kolegami alebo v Cirkvi s našimi duchovnými „súrodencami“. Zabudnime na veci minulosti, aj tie z pieskoviska, a hľaďme do budúcnosti s nádejou v lepší svet.

The following two tabs change content below.

TomV

Vo všetkom hľadám to dobré, aj keď by to mala byť iba štipka dobra. Sme strojcami vlastného šťastia ale v mnohom nám pomôže Boh, a kto vie, možno všetkých dobrých ľudí k nám posiela práve On.