Myslím, že po tomto skutočnom príbehu zostal každý v nemom úžase nie len nad odvahou ale hlavne láskou, ktorú má tento brat k svojej sestre. Jeho rýchla reakcia s nasadením svojho života je toho absolútnym dôkazom.

Wow, mať takého brata!

Keď som tento príbeh prvýkrát zaregistrovala, povedala som si „Wow, mať takého brata!“ Ale potom som si uvedomila, že vlastne mám takého brata. Napriek tomu, že mám len jednu biologickú sestru, je pravda, že mám brata, ktorý bol ochotný takisto dať svoj vlastný život za mňa. A je pravda aj to, že takého brata máte aj vy.

Tým bratom je Ježiš Kristus. On svojim učeníkom povedal: „To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval. Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.  Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem; nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (Ján 15:12-15)

Ježiš Kristus je našim priateľom ak sa ho snažíme nasledovať a je taktiež naším duchovným bratom, Synom Nebeského Otca, ktorého sme všetci deťmi. V knihe Almu sa píše o Jeho obeti takto:

„A on pôjde, trpiac bolesti a strasti, a pokušenia všetkého druhu; a to sa stane, aby sa naplnilo slovo, ktoré hovorí, že na seba vezme bolesti a choroby ľudu svojho.

A vezme na seba smrť, aby mohol uvoľniť putá smrti, ktoré spútavajú ľud jeho; a vezme na seba ich slabosti, aby vnútro jeho mohlo byť naplnené milosrdenstvom podľa tela, aby poznal podľa tela, ako pomôcť ľudu svojmu podľa ich slabostí.

Teraz, Duch pozná všetky veci; a predsa Syn Boží bude trpieť podľa tela, aby na seba mohol vziať hriechy ľudu svojho, aby mohol vymazať ich priestupky podľa moci vyslobodenia svojho; a teraz hľa, toto je svedectvo, ktoré je vo mne.” (Alma 7:11-13)

Týka sa obeť Ježiša Krista aj mňa?

Bridgerova malá sestra na vlastné oči videla, že sa jej brat pred ňu postavil, aby ju chránil. My sme však udalosť, ktorá sa odohrala pred viac ako 2000 rokmi na vlastné oči nevideli. Ako teda môžeme vedieť, že sa skutočne stala? A ako môžeme cítiť, že mala dopad na náše osobné životy? Obe tieto otázky nemôžu byť zodpovedaná nikým iným než samotným Ježišom Kristom. Kľúčom k poznaniu je  viera v Ježiša Krista, pokánie, čo znamená odvrátenie sa od svojich hriechov a krst s právomocou. Ak sa budete snažiť veriť v moc uzmierenia Ježiša Krista, ak sa odvrátite od svojich hriechov v snahe činiť dobro a  budete nasledovať verím, že pocítite odpustenie a lásku Ježiša Krista, ktorú ma pre vás osobne. Verím tomu, pretože taká je moja skúsenosť.

Už od malička som vedela o obeti Ježiša Krista, avšak začala som ju chápať až oveľa neskôr. Až vtedy, keď som naozaj verila a snažila sa žiť lepším životom. Následne som sa nechala pokrstiť, kedy som  cítila, že som opäť čistá a Boh mi dal novú šancu, pretože ma má rád a verí vo mňa. Nič z toho by však nebolo možné, ak by Ježiš Kristus nezaplatil trest za moje hriechy. On je tým, kto sa predomňa postavil a znášal následky za moje hriechy a slabosti. Dokonca zomrel pre hriechy celého ľudstva. Tým to však nekončilo, Spasiteľ vstal z mŕtvych a vďaka Nemu môžeme aj my.

Aj my môžeme byť záchrancom pre druhého

Príbeh o Bridgerovi Walkerovi nás tkisto môže inšpirovať v pomoci druhým. Môžeme sa niekedy cítiť tak, že jednoducho nemáme čo ponúknuť alebo nemáme vhodné prostriedky, aby sme pomohli ľuďom v núdzi. Myslím si, že Bridger nám ukázal, že môžeme dať druhým samého seba bez ohľadu na to akí sme silní či vplyvní, bez ohľadu na to, aké sú naše nedokonalosti. Možno niekoho môžete zachrániť už len tým, že mu venujete svoj čas alebo svoj záujem. Môžete sa obrazne postaviť za niekoho, kto potrebuje podporiť pred druhými. Spôsobov je mnoho. To na čom skutočne záleží je naša vôľa byť tu pre druhých, blízkych alebo len potrebných.

The post Mať takého brata! appeared first on PodteSvati.sk.

V tomto článku by som sa chcela venovať niekoľkým príklad z písma, kedy sám Ježiš uprednostňuje rozjímanie, premýšľanie či počúvanie pred službou, ktorá je samozrejme tiež dôležitá. Môžeme z toho ale vyrozumieť, že takisto dôležité ako slúžiť druhým je nájsť si čas, kedy môžeme vyčistiť svoju myseľ, premýšľať usporiadať si v mysli svoje priority, rozprávať sa s Bohom či v tichosti činiť pokánie.

Mária a Marta

Mária a Marta boli sestry Lazara a stali sa Ježišovými priateľkami. Prvý záznam o nich hovorí:

„Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. Do svojho domu Ho [Ježiša Krista] prijala žena menom Marta. Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala Jeho slová.  Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila (k Nemu) a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. Odpovedal jej Pán: Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme.“ (Lukáš 10:38-42)

Marta bola starostlivou ženou. Bola si vedomá svojho postavenia a svojej úlohy ženy v tej dobe a tak posluhovala Ježišovi. Nemyslím si však, že bola motivovaná len svojou povinnosťou, ale tiež láskou a úctou k svojmu priateľovi Ježišovi a tak mu chcela slúžiť. Presne tak ako sa my snažíme pomáhať svojim priateľom a blízkym. Mária však chcela najmä počúvať Jeho slová. A to a napriek tomu, že ženy v tej dobe neboli vyučované a ani im nebolo dovolené čítať z Tóry. Ježiš nechcel Martu ponížiť. To, že mu chcela poslúžiť bolo láskavé a šľachetné gesto. Napriek tomu je však vysvetlil, že dôležitejšie než posluhovať Mu je počúvať Jeho slová a učiť sa im.

Môžeme si z tohto príbehu zobrať jednoduchý odkaz. Je pravdaže dôležité, aby sme slúžili ľuďom okolo nás. Veď sám Ježiš je toho dokonalým príkladom. Avšak je nevyhnutné pre nášho ducha, aby sme si nachádzali dostatok času na počúvanie nášho Spasiteľa a na premýšľanie o Jeho slovách. Môžeme to praktikovať jedine vtedy, ak odložíme stranou naše povinnosti a upriamime sa na čas na to, čo je skutočné dôležité pre náš vlastný večný život. Verím tomu, že po čase určitej meditácie alebo rozjímania môžeme byť naša nasledujúca služba druhým láskavejšia a inšpirovaná.

Ježiš Kristus na púšti

Všetci poznáme príbeh o tom , ako sa Ježiš postil na púšti, keď k  Nemu na 40. deň prišiel Diabol, aby Ho pokúšal. Ježiš túto skúšku prekonal. Nepoddal sa lákavým no márnym návrhom Satana. Asi prvým jasným posolstvom z tých veršom je, že máme odolávať pokušeniam Diabla bez ohľadu na to, aké sú lákavé, a v akej ťažkej situácii sa práve nachádzame.

Okrem toho si ale môžeme zobrať od Ježiša aj iný príklad. Príklad, ktorý sa týka prípravy na dôležité obdobia alebo udalosti, ktoré nás čakajú. Z chronologického poradia príbehov o Ježišovi v evanjeliach je zrejmé, že Ježiš zamieril do púšte po tom, ako bol pokrstený a predtým ako povolal svojich učeníkov, začal ľudí učiť o evanjeliu a robiť mocné zázraky po celej krajine.

Joseph Smith vo svojom inšpirovanom preklade Biblie jemne upravil začiatok 4. kapitoly evanjelia podľa Matúša: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby bol s Bohom“. Je zaujímavé, že bol Ježiš práve na púšti. Myslím si, že sa jednoduchšie spojíme s Bohom, keď sme sami a navyše keď máme okolo seba čo najmenej podnetov, ktoré by mohli odvádzať našu pozornosť. Ježiš sa počas tohto obdobia postil. Nepostil sa preto, aby sa fyzicky vyčerpal. Postil sa, aby sa mohol skutočne rozprávať so svojim Otcom v nebi a práve naopak psychicky sa posilniť. Namiesto toho, aby Ježiš uzdravil o jedného človeka viac alebo učil o jedného viac, strávil čas so svojim Otcom v nebi. Nešiel sa s ním rozprávať, až potom čo vykonal všetko, čo mal. Rozhovor s Nebeským Otcom bola pre Neho priorita. Ježiš vedel, že pre svoju božskú službu medzi ľuďmi potrebuje Jeho pomoc.

Dostatok času

Zaujímavým údajom pre mňa je, že Ježiš bol na púšti minimálne 40 dní. Keď sa zamyslím nad tým, koľko času venujem ja rozhovoru s Bohom počas svojich modlitieb, je mi z toho až smutno.

Na druhú stranu je dobré si uvedomiť, že aj Ježiš súc dokonalý, potreboval dostatok času s Nebeským Otcom na to, aby sa dokázal pripraviť na svoje poslanie. Nie je preto žiadna hanba, ak potrebujeme viac času na to, aby sme pochopili niektoré zložitejšie náuky a písma. Na to aby sme prekonali ťažkosti vo svojich životoch alebo na to, aby sme skutočne činili pokánie a pokračovali ďalej v živote zdokonalení. Je mi jasné, že môžete byť skutočne zaneprázdnení potrebnými a šľachetnými aktivitami. Napriek tomu sa , prosím, zamyslite či nie je lepšie spomaliť a vyhradiť si tichý čas „na púšti“, bez zbytočných podnetov len pre Pána a Jeho inšpiráciu.

Pán nám dá odpočinutie

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ (Matúš 11: 28-30)

Ježiš Kristus v týchto veršoch nehovorí k niekomu, kto činí neprávosť a potrebuje sa zmeniť. Hovorí k ľuďom ktorí sú aktívni, pracovití a usilovní. Ako však vieme, u každého človeka raz príde obdobie, kedy nevládze. Obdobie, kedy  jeho práca presahuje jeho možnosti či už fyzické alebo psychický, alebo oboje. Boh od nás síce očakáva snahu a prácu, ktorá je dobrá ako pre naše telo, tak pre našu myseľ. Ale zároveň nás miluje a pozná nás dokonale, a preto nám dal „Utešiteľov”.

Tým prvým je Duch Svatý, ktorý sa dokonca môže stať našim neustálym spoločníkom a tým druhým je samotný Syn Boží. Ježiš Kristus chce aby sme k Nemu prišli, aby sme mohli získať odpočinutie duše. Myslím si, že opäť ide o akýsi druh meditácie alebo rozjímania, pri ktorom premýšľame nad Spasiteľom a vedome príjmame „Jeho ľahké bremeno“ namiesto toho nášho, ktoré nás skľučuje. Ako som už spomínala, opäť si musíme nájsť tiché miesto a dostatok času, aby sme toto odpočinutie, ktoré je tak dôležité a ktoré nám chce Ježiš dať, mohli dostať.

Čitajte ďalej

Ak vás článok zaujal, prečítajte si aj 3. diel „Meditácia ako súčasť evanjelia” tu.

The post Meditácia ako súčasť evanjelia: Ježiš Kristus tiež rozjímal (2. časť) appeared first on PodteSvati.sk.

Tento rok to bolo pre mňa iné. Na konferenciu som sa netešila, pretože som ju skôr zúfalo potrebovala. Potrebovala som vo svojom stave akéhosi sklamania a vnútorného nepokoja počuť hlas a slová nášho proroka, apoštolov a ďalších mužov a žien naplnených inšpiráciou od Pána.

Konferencia začala a ja som mala hneď pri úvodných slovách prezidenta Russell M. Nelsna slzy v očiach. Nasledoval príhovor od Apoštola Ballarda a ja som si opäť so slzami na krajíčku hovorila, aké úžasne silné, povzbudivé a pravdivé slová som práve počula. Rečníci sa striedali a môj zápisník sa rýchlo napĺňal ich slovami i mojimi myšlienkami.

Táto konferencia mi veľmi pomohla. Dovoľte mi vysvetliť, čo všetko pre mňa znamenala a môže aj pre vás.

Útecha

Útecha bola tým, čo som práve najviac potrebovala a čo som v obrovskej miere počas celej konferencie dostávala. Nebudem klamať ak prehlásim, že slová uistenia o láske nášho Nebeského Otca sa objavili v každom jednom príhovore.

Množstvo príhovorov bolo zameraných na výsledok zmiernej obete Ježiša Krista, ktorými sú: úplne očistenie od našich hriechov pod podmienkou pokánia, vzkriesenie do dokonalého tela bez ohľadu na akékoľvek fyzické alebo mentálne ujmy počas nášho života a dar večného života, života s Nebeským Otcom a Jeho Milovaným Synom, Ježišom Kristom vo večnosti pre tých, ktorí Ho so všetkou svojou silou a mocou nasledujú. Prorok, apoštoli a sedemdesiatnici taktiež často svedčili o uzdravujúcej sile Ježiša Krista, ktorá je presne tak silná dnes ako v časoch minulých.

Obľúbený príhovor

Môj obľúbený príhovor z tejto konferencie bol od Apoštola Renlunda, ktorý hovoril príbeh zo svojej praxe kardiológa o mužovi menom Tom, ktorý sa dočkal transplantácie srdca. Našlo sa pre neho perfektné srdce, zhodné veľkosťou a takisto krvnou skupinou darcu, navyše bolo vo výbornom stave, keďže pochádalo len od 16- ročného mladíka. Bol to však zároveň smutný deň. Tom sa dozvedel, že darcom je jeho vnuk, s ktorým mal veľmi blízky vzťah, ktorý však v ten deň utrpel smrteľnú nehodu.  Tom vďaka tomuto srdcu žil ďalších 13 rokov, ktoré by inak nemal a plne si uvedomoval, že dostal obrovský dar, ktorý by si v žiadnom prípade nedokázal sám zabezpečiť. Bol to zároveň dar, ktorý bol v istom ohľade tragédiou. Apoštol Renlund vyjadril paralelu spomínaného skutočného príbehu s našimi životmi.

Každý z nás dostal dary, ktoré by si sám nevedel dať od Nebeského Otca a Jeho Syna, Ježiša Krista vrátane vykúpenia skrze zmiernu obeť Ježiša Krista a večný život, ak sa preň rozhodneme. Mali by sme neustále myslieť na to, kto je našim darcom, ktorému vďačíme tak ako za odpustenie a nádej v tomto živote, tak za možnosť večného života. Apoštol Renlund s neochvejnou vierou hovorí:

„Náš Nebeský Otec poukazujúc na Svojho Milovaného Syna povedal: „ Vypočuj Ho!“ Ak budete konať podľa týchto slov a počúvať Ho, pamätajte s radosťou a s úctou, že Spasiteľ s láskou obnovuje to, čo obnoviť nedokážete, rád uzdraví rany, ktoré sami nedokážete vyliečiť a napraví to, čo je nenávratne zničené. On vám vynahradí každú krivdu, ktorá vás kedy postretla a s láskou trvalo uzdraví dokonca zlomené srdce.“

Odpovede na otázky

Moje osobné svedctvo ani členstvo v pravej Kristovej Cirkvi ani zďaleka nehovorí o tom, že už všetko viem. Každý má otázky či nejasnosti a netreba sa za to v žiadnom prípade hanbiť. Práve počúvanie konferencia je vhodný spôsob nachádzania odpovedí.

Rečníci generálnej konferencie si svoje príhovory starostlivo pripravujú minimálne niekoľko týždňov. Modlia sa o Ducha a inšpiráciu, aby mohli svojimi príhovormi požehnať čo najviac ľudí. Rola Ducha Svätého týmto nekončí. Keď prejavíme svoju túžbu poznať pravdu, On ako svedok Nebeského Otca a Pána Ježiša Krista nám bude svedčiť o tých skutočnostiach, o ktorých máme pochybnosti. Osvieti nám myseľ pri učeniach, ktorým nerozumieme. Môže nám dokonca poskytnúť inšpiráciu pri riešení osobných ťažkostí, cez ktoré momentálne prechádzame.

Pripomenutie právd, na ktoré som časom zabudla

Neviem či to tak máte aj vy, ale moja hlava je asi najskôr deravá. Pokiaľ si niečo neustále nepripomínam a neopakujem, rýchlo mi to z hlavy vyšumí. Pravdy evanjelia avšak nie sú vedomosti zo školy, s ktorými sa často v reálnom živote nestretneme. Sú to znalosti, ktoré sú potrebné pre každého jedného na jeho ceste životom, nech je akákoľvek. Potrebujeme ich. Alebo lepšie povedané, určite ich využijeme.

Vďaka znalostiam o Pláne spásy, čo je Boží plán pre všetky Jeho deti, zahrňujúci predsmrtný, smrteľný a posmrtný život, ktorého stredobodom je Ježiš Kristus a Jeho spásna obeť, som sa začala na svet dívať inými očami. Dokážem s väčšou ľahkosťou zvládať záťaž, nezhody, skúšky či rôzne nepríjemnosti. Je to vďaka tomu, že pred sebou vidím väčší obraz.

Je to podobné skladaniu puzzle. Skúste začať skladať bez predlohy a bez najmenšieho tušenia výsledného obrazu. Po nejakom čase vytiahnite predlohu a skladajte ďalej s ňou. Budete rozumieť tomu, akým spôsobom konkrétny kúsok puzzle, ktorý držíte v ruke, zapadá do celého nádherného obrazu. Nie každý deň nášho života je radostný a zaliaty slnkom, tak isto ako nie každý kúsok puzzle má na sebe namaľované niečo úžasne. Avšak výsledný obraz môže byť nádherný. Vedomosti o tom, kým sme a kam smerujeme nám môžu byť predlohou k zmysluplnému a naplnenému životu tu na zemi.

Posilnenie svedectva

Počúvanie svedectiev druhých napomáha aj môjmu vlastnému svedectvu. Pri počúvaní osobných svedectiev cirkevných autorít počas konferencie som častokrát v mysli zablúdila ku vlastným duchovným zážitkom, ktoré sa podieľali na vzniku môjho vlastného svedectva a práve svedectvo o Spasiteľovi je to, čo ma robí silnou.

The post Generálna konferencia: Prečo som zúfalo potrebovala počuť slová proroka appeared first on PodteSvati.sk.

Utrpenie či zlo vo svete a ich význam nie je zrovna najľahšia téma na diskusiu. Navyše každý jeden z nás zažil utrpenie v určitom zmysle slova. Trápenie často spôsobuje škrabance na duši a stáva sa preto citlivou témou na rozhovor.  Pomocou písiem sa však pokúsim vysvetliť, že utrpenie je nevyhnutnou súčasťou života a má svoj význam. Nemusíme sa báť, pretože Pán má všetko pevne vo svojich rukách.

Vo všetkých veciach musí existovať protiklad

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako dokážete cítiť radosť a vedieť, že toto je „radosť“, je to pozitívna emócia a chcem ju cítiť, čo najčastejšie? Je to preto, že poznáte jej protiklad, poznáte smútok. Poznáte nadšenie, vďaka tomu, že poznáte aj sklamanie. Vážite si zdravie, vďaka tomu, že ste boli aj chorý a viete ako zle ste sa cítili. Táto jednoduchá pravda je vysvetlená v 2.knihe Nefiho.

„Lebo musí to tak nevyhnutne byť, aby bol protiklad vo všetkých veciach. Keby tomu tak nebolo, prvorodený môj v pustatine, spravodlivosť by nemohla byť uskutočnená, ani zlovoľnosť, ani svätosť, ani bieda, ani dobré, ani zlé. A preto, všetky veci by museli nevyhnutne byť zlúčené v jedno; a preto, keby bol len jeden celok, musel by nevyhnutne zostať ako mŕtvy, nemajúc žiadneho života, ani smrti, ani porušiteľnosti, ani neporušiteľnosti, šťastia ani biedy, ani citu, ani necitlivosti.

A preto, muselo by to nevyhnutne byť stvorené nadarmo; a preto by nebol žiadny účel ani zmysel stvorenia jeho. A preto, toto by muselo nevyhnutne zničiť múdrosť Boha a večné zámery jeho, a tiež moc a milosrdenstvo, a spravodlivosť Božiu.

A teraz, synovia moji, hovorím k vám tieto veci na váš úžitok a poučenie; lebo Boh je a on stvoril všetko, ako nebesia, tak zem, a všetko, čo na nich je, ako to, čo pôsobí, tak to, na čo je pôsobené.

A aby uskutočnil večné zámery svoje ohľadom zmyslu človeka, potom čo stvoril našich prvých rodičov a zver poľnú, a vtáctvo vo vzduchu, a skrátka všetko čo je stvorené, musel tam nevyhnutne byť protiklad; dokonca zakázané ovocie v protiklade k stromu života; súc jedno sladké a druhé horké.

A preto, Pán Boh dal človeku, aby jednal sám za seba. A preto, človek by nemohol jednať sám za seba, iba ak by bol zvádzaný jedným alebo druhým. (2 Nefi 2:11,12,14-16)

Žiadna bolesť nie je zbytočná

Apoštol Bednár povedal:

„Žiadna bolesť, ktorú cítime a žiadna skúška, ktorej čelíme nie je zbytočná. Slúži k nášej výchove, k rozvoju takých vlastností, akými sú trpezlivosť, viera, statočnosť a pokora. Všetko, čím trpíme a všetko, čo vydržíme obzvlášť s trpezlivosťou, buduje náš charakter, očisťuje naše srdce, rozširuje našu dušu a robí nás jemnejšími a láskavejšími, hodnejšími nazývať sa Božími deťmi…a je to skrze smútok a utrpenie, námahu a súženie, že získavame poznanie, pre ktoré sme sem prišli.” (David A. Bednar)

Prečo však Boh nepotrestá, tých ktorí ubližujú druhým? Ježiš Kristus to vysvetľoval svojim učeníkom v podobenstve o kúkoli a pšenici. Príklad z poľnohospodárskeho prostredia si vybral zrejme preto, že mu v tej dome rozumel každý, dokonca ľudia bez akéhokoľvek vzdelania.

„Predniesol im iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo je podobné človeku, ktorý na svojom poli zasial dobré semeno^. Kým však ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, vtedy sa ukázal aj kúkoľ. Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: ‚Pane, či si na svoje pole nezasial dobré semeno? Kde sa potom vzal kúkoľ?‘ On im odpovedal: ‚To urobil nepriateľ.‘ Sluhovia sa ho spýtali: ‚Chceš, aby sme išli a vyzbierali ho?‘ ²⁹ On však odpovedal: ‚Nie! Aby ste pri zbieraní kúkoľa nevytrhali súčasne aj pšenicu. Nechajte oboje rásť spolu až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Vyzbierajte najprv kúkoľ a zviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zvezte do mojej stodoly.‘“ (Matúš 13:24-30)

Z tohto podobenstva je už na prvý pohľad jasné, že pole na ktorom rastie pšenica aj kúkoľ prestavuje svet. Pšenica je dobrá a užitočná a teda predstavuje dobrých ľudí. Kúkoľ je naopak jedovatá rastlina, ktorá po konzumácií spôsobí nepríjemné zažívacie ťažkosti. Znázorňuje ľudí, ktorí konajú určitú škodu či spôsobujú bolesť druhým. Pán vysvetlil, že to, že na poli rastie aj kúkoľ, nie len pšenica je práca Satana, ktorí dokáže otráviť naše srdce. Prečo však Pán v podobenstve nechcel, aby sluhovia vyzbierali kúkoľ? Kúkoľ a pšenica sú si veľmi podobné. A mohlo by sa stať, že by sluhovia spolu s kúkoľom vytrhali aj viacero stebiel pšenice. Kúkoľ sa od pšenice začne nepochybne odlišovať až keď je zrelý a teda v čase žatvy ho už nie je problém od pšenice oddeliť.

Každý z nás robí z času na čas chyby. Nie je vždy jasné, kto je tou pšenicou a kto naopak kúkoľom. Boh nás ale nechce súdiť, skôr ako dozrejeme. Dáva každému z nás šancu, aby sa zmenil. Preto aj my musíme dať šancu druhým, tým, ktorí svoju šancu zatiaľ nevyužili. Pán od nás vyžaduje trpezlivosť, zároveň ale hovorí, že príde deň spravodlivosti, kedy bude pšenica vyzbieraná a odvezená do Jeho stodoly a naopak kúkoľ bude zviazaný a následne spálený.

Ježiš Kristus trpel za nás všetkých

Ježiš Kristus vydržal utrpenie nás všetkých, aby sme my moli nájsť pokoj a radosť. Netrpel „len“ za naše hriechy, ale aj za naše slabosti, nedokonalosti, choroby, trápenia. Tým pádom neexistuje nič, čo by Kristus nepoznal a s čím by nám nevedel pomôcť. Spoliehajme sa Neho viac a nájdime pokoj.

V pesničke „Peace in Christ” sa spieva: „ Na svete nie je pokoj, ale pokoj je v Kristovi“ Verím, že ak si túto jednoduchú vetu vezmeme k srdcu, budeme schopní vytrvať vo viere a s pokojom v mysli zvládneme aj ťažké obdobia v živote.

The post „Keby existoval Boh, nedovolil by toľké utrpenie.“ To som už počula veľakrát appeared first on PodteSvati.sk.

Takisto vyhradzovanie sa proti rodinám, ktoré už z akéhokoľvek dôvodu nie sú ideálne alebo povedzme tradičné mi nepríde správne. Rodinné vzťahy možu byť natoľko komplikované, že sa v nich samotní členovia rodín môžu strácať a čeliť nedorozumeniam. Prečo si potom mnohí myslia, že možu všetky „iné” rodiny zovšeobečnovať, súdiť či hádzať do jedného vreca? Rodiny, ktoré nepoznajú, ľudí s ktorými sa nikdy nerozprávali. Nepoznajú ich príbehy, ich srdcia, ale chcú o nich rozhodovať… „Veď sme predsa kresťania, vieme, čomu veríme a za to aj bojujeme.”

Podľa mojich znalostí je ale kresťan človek nasledujúci Krista. Takže možeme si brať príklad od Krista a bojovať za svoje hodnoty? Áno. Avšak je doležité, akým spôsobom. Poďme si problížiť niekoľko príbehov z evanjelia.

Dobrý Samaritán

Ježiš hovoril príbeh o Samiritánovi. (Lukáš 10:30-37)

Samaritán bol potomok zo zmiešanej rodiny žida/ židovky a pohana/ pohanky. Samiritáni boli židmi opovrhovaní za to, že sa vzdali svojich židovských tradícii. Napriek tomu, že mal Samiritán velmi nízky status v spoločnosti on jediný bol ochotný pomôcť neznámemu človeku. Muž ležiaci na ceste bol zbitý a okradnutý, nemal žiadne oblečenie a vyzeral veľmi zle. Samaritán preto nemal ako zistiť či sa jedná o ďalšieho samaritána alebo žida. Avšak keďže sa nachádzal na ceste, ktorú používali hlavne žiadia, aby sa vyhli prechodu cez Jericho, kde žili Samaritáni, mohol dedukovať, že sa pravdepodobne jedná o žida. Tak isto to mohli tušiť rabín a lévita, ktorí boli obaja kňazmi. Napriek svojmu vysokému spoločenskému a náboženskému statusu mu ani jeden nepomohol. Prečo? Pretože podľa tradície nemusel, keďže stopercentne nevedel či sa jedná o žida alebo nie. Samaritán nad tým ale dlho nepolemizoval, jednoducho pomohol človeku v núdzi, ktorý by inak s veľkou pravdepodobnostou prišiel o svoj život.

Cudzoložnica

„ Zavčasu ráno však vošiel zase do chrámu a všetok ľud prišiel k Nemu; posadil sa a vyučoval ich.  Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku  a povedali Mu: Majstre, túto ženu pristihli, keď cudzoložila,  a Mojžiš (nám) v zákone prikázal takéto ukameňovať; čo povieš Ty?  Ale to povedali, aby Ho pokúšali a mohli obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi.  Keď sa však neprestávali spytovať, vzpriamil sa a riekol im: Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom. A zase sa zohol a písal po zemi.  Keď to počuli, odchádzali po jednom, počnúc od starších, takže zostal sám a žena, ktorá bola v prostriedku.  Ježiš sa vzpriamil a riekol jej: Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil?  Odpovedala: Nikto, Pane! Nato jej povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.” (Ján 8:2-11)

Posolstvo z príbehu o cudzoložnici je veľmi jednoduché.  Cudzoložnicu chceli zákoníci a farizeji v podstate spravodlivo (podľa zákona Mojžišovho) ukamenovať. Každý jeden z týchto ľudí však takisto už vo svojom živote hrešil aj keď možno iným spôsobom. Jediný, kto bol bez hriechu, bol Ježiš Kristus, ktorý však túto ženu neodsúdil. Jediné, čo si od nej prial bolo to, aby už viac nehrešila. Myslíme teda aj my na to, že rovnaký prístup má Ježiš Kristus aj k ľuďom v našom okolí, ktorí nám pre nejaké ich činy alebo názory, ktoré pokladáme za nesprávne, nie sú po chuti. Ježiš nikoho neodsudzuje, práve naopak. Dal svoj vlastný život za každého z nás, pretože nám chcel dať možnosť zmeniť sa a verí, že to s Jeho pomocou dokážeme.

Zóramiti

Zóramiti boli ľudom žijúcim v krajine Antonionum. Vyznávali určité náboženstvo, o ktorom si mysleli, že je správne a že sú tým pádom jediným vyvoleným a obľúbeným Božím ľuďom. Ich pýcha ich viedla k samoľúbosti a naopak k nenávisti voči ľuďom inej viery. Zóramiti sa síce vo svojej viere mýlili, no ak by aj ich náboženstvo bolo 100% pravdivé, nedávalo by im právo na ich povýšenosť. Zóramiti sa stretávali raz do týždňa, aby svojim spôsobom uctievali Boha. Po jednom prichádzali na vyvýšený stupienok, kde každý jeden odrecitoval rovnaké slová:

” Svätý, svätý Bože; my veríme, že si Boh, a veríme, že si svätý, a že si bol duchom, a že si duchom, a že budeš duchom naveky.

Svätý Bože, my veríme, že ty si nás oddelil od bratov našich; a neveríme v tradíciu bratov svojich, ktorá im bola daná detinskosťou ich otcov; ale veríme, že si nás vyvolil, aby sme boli tvojimi svätými deťmi; a tiež si nám oznámil, že nebude žiadneho Krista.

Ale ty si ten istý včera, dnes a naveky; a ty si nás vyvolil, aby sme boli spasení, zatiaľ čo všetci okolo nás sú vyvolení, aby boli hnevom tvojím uvrhnutí do pekla; za svätosť túto ti my, ó Bože, ďakujeme; a tiež ti ďakujeme, že si nás vyvolil, aby sme neboli zvedení pochabými tradíciami bratov svojich, ktoré ich zväzujú k viere v Krista, ktorá odvádza ich srdcia tak, že blúdia ďaleko od teba, Bože náš.

A znova ti ďakujeme, ó Bože, že sme vyvoleným a svätým ľudom. Amen.” (Alma 31:16-18)

Ponaučenie

Aké ponaučenie si môžeme zobrať z týchto troch príbehov? Po prvé, ak sme pyšní, rozhodne nie sme nasledovníkmi Ježiša Krista. Pýcha často ľuďom zahmlieva zrak, núti ich veriť rôznym klamstvám, až sa nakoniec úplne vzdialia od evanjelia. Po druhé, každý nejakým spôsobom hrešíme. Jenoducho nie sme dokonalí…Neodcudzujme teda druhých, nech už sú, akí sú, pretože na to naozaj nemáme žiadne právo. Po tretie, nedívajme sa na ľudí podľa ich príslušenstva k určitému náboženstvu, národu či hocičomu inému. Všimnime si skôr či nepotrebujú našu pomoc. Veď je to presne to, čo nás už učil Ježiš Kristus mnohokrát.

The post Mysleli ste na druhých? appeared first on PodteSvati.sk.

Slobodu máme od Boha

Nebeský Otec nám dal slobodnu vôľu ešte pred tým, ako sme sa narodili. Vďaka nej sa môžeme slobodne rozhodnúť, ako chceme žiť či aké skutky chceme konať. Vďaka nej spravíme aj chyby, avšak vďaka Ježišovi Kristovi a Jeho uzmiereniu pre celučičký svet máme možnosť činiť pokánie, poučiť sa zo svojich chýb a využiť novú šancu rozhodnúť sa lepšie. Vďaka slobode jednania teda máme možnosť pracovať na svojom charakteri, rozhodnúť sa nasledovať Ježiša Krista a vrátiť sa k Bohu.

Viac o slobode jednania 2. Nefi 2

Zneužitie slobody

Nie všetci však využívame slobodu opísaným spôsobom. V súčasnosti ju mnohí používajú na vyjadrovanie nenávisti najrôznejšími spôsobmi voči ľuďom praktizujúcich slobodu iným spôsobom. Svoje skutky obraňujú svojim právom na slobodu slova či jednania, ktorú druhým upierajú. Nie je to správne ba dokonca to popiera jednoduchú logiku.

Stotožňujem sa s názorom, že vyjadrenie aj protichodného a nepopulárneho názoru je niekedy potrebné a správne. Určite sa už každý stretol s tým, že svojimi slovami vyvolal nesúhlas. Áno, môže sa to stať a môže to byť úplne v poriadku. Vyjadriť svoj názor sa totiž dá aj bez toho, aby sme vyjadrovali nenávisť voči viac či menej konkrétnym ľuďom, s ktorými nesúhlasíme. Ak máme negatívny pohľad na určitú skutočnosť, ktorá sa deje alebo stala, môžeme jednoducho hovoriť o nesúhlase s daným skutkom bez toho, aby sme používali ponižujúce označenia voči druhým ľuďom.

Ak s niekoho svetonázorom či vierovyznaním alebo s určitým spravaním nesúhlasíme, spomeňme si napríklad na Ježišov príklad v príbehu so Samaritánkou…

Ježiš a Samaritánka (Ján 4: 1-30)

Ježiš totiž prechádzal cez Samáriu, kde sa smädný zastavil pri studni, pri ktorej sedela žena, Samaritánka, s ktorou sa Ježiš pustil do reči. Bolo to zvláštne a nezvyčajné z viacerých dôvodov. Židia opovrhovali Samaritánmi, ktorých pokladali za nečistých, pretože boli potomkami Židov, ktorí odpadli od viery, tým že uzavreli zväzok s pohanom/pohankou. Samaritáni teda už viac nedodržiavali zákon Mojžišov a s ním spojené zvyky Židov.

Okrem toho Žid (muž) nezvykol na verejnosti hovoriť so ženou, dokonca ani so svojou vlastnou manželkou. Navyše pre duchovného učiteľa (rabbi) bolo ešte viac nezvyčajné diskutovať o so ženou o duchovných veciach. Ježiš ju dokonca neváhal poprosiť o nádobu s vodou, ktorá nebola podľa židovských zvyklostí.

Pri rozhovore poukázal na to, že mala piatich mužov a jej súčastný partner ani nie je jej manžel, o čom určite vedeli aj ľudia v okolí a teda vedeli, že Ježiš venuje svoj čas žene pokladanej za hriešnicu. Tejto žene sa však Ježiš ani nevyhol, ani jej nenadával, ani ňou nepohŕdal, ani pre jej pohlavie či národnosť alebo náboženstvo a ani pre jej hriechy. Vysvetlil jej, že aj ona, žena, Samaritánka, potrebuje piť vodu od Neho, vodu prúdiacu k večnému životu.

Sloboda jednania a láska k blížnemu sa nevylučuje

Verím, že pokiaľ budeme mať lásku k blížnemu na prvom mieste, vyjadrovanie slobody slova či už našej alebo u druhých ľudi nás nebude nútiť k nenávisti ale naopak k pochopeniu a k úcte k druhým.  Napokon všetci sme synmi a dćerami Nebeského Otca.

The post Sloboda jednania a demokracia appeared first on PodteSvati.sk.

„A stalo sa, že prikázal, aby boli privedené ich malé deti. Tak priviedli malé deti svoje a posadili ich na zem okolo neho a Ježiš stál uprostred; a zástup ustúpil, až k nemu boli privedené všetky….A keď hovoril slová tieto, plakal, a zástup to dosvedčil, a on bral ich malé deti, jedno po druhom, a žehnal im a modlil sa za ne k Otcovi. A keď to učinil, plakal znova; A prehovoril k zástupu a povedal im: Pozrite na maličkých svojich. A keď pozreli, aby videli, upreli oči svoje k nebu a uvideli nebesia otvorené, a uvideli anjelov zostupujúcich z neba ako keby uprostred ohňa; a zostúpili dole a obklopili oných maličkých, a tí boli obklopení ohňom; a anjeli im slúžili. A zástup to videl a počul, a dosvedčil; a vedia, že ich svedectvo je pravdivé, lebo všetci to videli a počuli; každý sám za seba; a bolo ich okolo dvoch tisíc a päťsto duší; a pozostávali z mužov, žien a detí.“ (3.Nefi 17:11,12,21-25)

Jedno po druhom

Môže sa nám zdať zvláštne, že Kristus, samotný Syn Boží, Vykupiteľ ľudských duší a jediný Spasiteľ sveta venuje toľko svojho cenného času práve malým deťom. Áno, deťom, ktoré ešte nemajú veľa znalostí a poznania. Nemajú dostatočnú kapacitu, aby rozumeli všetkému, čo sa okolo nich deje. Deti nedokážu vo svojom veku Ježiša verejne podporiť. Nedokážu Mu byť vo veciach sveta v žiadnom prípade na úžitok. On si napriek tomu na ne nachádza čas. Na jedno dieťa po druhom, na každé jedno zvlášť… Vďaka týmto veršom môžeme spoznať lepšie Ježišov charakter. Ba čo viac, môžeme nasledovať Jeho príklad a to tak, že sa rozhodneme tráviť čas s ľuďmi, ktorí nám nemajú čo dať na oplátku. Vtedy pochopíme, čo znamená pojem ” nezištná služba” a snáď pochopíme lepšie aj to, čo znamená pravá láska.

Podobnosť s Kristom

Pravdou je, že detí sú Spasiteľovi v niečom oveľa  podobnejšie než my dospelí. V čistote. Malé deti si neuvedomujú svoje činy, sú čisté, pretože ešte nedokážu hrešiť. Takisto Ježiš Kristus bol vo všetkých svojich činoch vedený láskou k blížnym a Nebeskému Otcovi. To znamená, že bol bez jedinej viny.

Zvyčajne vyhľadávame ľudí, ktorí sú nám podobní. Tých, s ktorými zdieľame spoločné názory a hodnoty. S ktorými môžeme byť samými sebou, nemusíme sa obhliadať alebo sa za niečo hanbiť. Napadlo vám niekedy, že možno práve s deťmi sa Ježiš cítil najpríjemnejšie?

„Vtedy prinášali k Nemu deti, aby kládol ruky na ne a modlil sa. Ale učeníci im dohovárali.Ježiš však riekol: Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne; lebo takýchto je kráľovstvo nebeské. I skladal ruky na ne a odišiel odtiaľ.“ (Matúš 19:13-15)

Deti vycítia dobro

Deti majú jednu obrovskú výhodu oproti dospelým. Nie sú poznačené nepriaznivými životnými skúsenosťami, vďaka čomu nemajú v sebe istú dávku skeptizmu, ktorá je pre dospelých tak typická. Nerozhodujú sa čisto “racionálne”. Dokážu byť jednoducho vedené Duchom a vycítiť dobro. Môžeme sa domnievať, že práve preto boli deti radi s Ježišom.

Všetci sme deťmi

Ján vo svojom liste píše: „Teraz, deti, zostávajte v Ňom, aby sme mali dôveru, keď sa zjaví, a neboli sme Ním zahanbení pri Jeho príchode.“ (1.list Jánov 2:28) Svojich čítateľov Ján oslovuje „deti“. Nemyslím si však, že svoj list venuje detskému publiku. Oslovuje deti nás všetkých. Prečo?

Pretože sme všetci deťmi Nebeského Otca. A myslím si, že by sme si to mali častejšie uvedomovať. Sme dokonca vyzývaní k tomu, aby sme boli ako deti. Poslušní voči Bohu, nášmu Otcovi v nebi, takisto ako sa od detí očakáva, aby boli poslušné voči svojim rodičom. Aby sme vkladali dôveru do Božích rúk, tak isto ako malé dieťa bez najmenších pochybností dôveruje svojej matke či otcovi. Aby sme boli deťmi aj v tom, že sa ako deti musíme neustále učiť, čo je správne a čo nie. Potrebujeme byť dokonca z času na čas pokarhaní ako malé deti. Potrebujeme rásť ako deti a zdokonaľovať sa každý jeden deň.

Pre mňa je však či už v príbehoch o deťoch a Ježišovi alebo v nádherných ilustráciach týchto udalostí najdôležitejším odkazom láska. Ježiš Kristus jednoducho ukázal, že cena akejkoľvek duše je pre Neho neopísateľne veľká.

The post Ježiš Kristus a deti appeared first on PodteSvati.sk.

Úryvky z Kníh Mojžišových použité v modlitbe Shema

Počuj, Izrael!

„Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.” (5. kniha Mojžišova 6:4-9)

…aby ste milovali Hospodina celým srdcom svojim…

„ Ak budete naozaj poslúchať moje príkazy, ktoré vám dnes dávam, totiž, aby ste milovali Hospodina, svojho Boha, a slúžili Mu celým srdcom a celou dušou, tak dám dážď vašej krajine v pravý čas, jesenný i jarný dážď; zoberieš svoje obilie i svoj mušt i olej a dám ti trávu na poli pre tvoj dobytok; budeš jesť a nasýtiš sa. Dbajte, aby sa vaše srdce nedalo zviesť, aby ste neodbočili, neslúžili iným bohom a neklaňali sa im. Lebo hnev Hospodinov by vzplanul proti vám, On by zatvoril nebesá a nebolo by dažďa, zem by nevydala svoje úrody a vy by ste rýchlo vyhynuli v dobrej krajine, ktorú vám Hospodin dáva.Vložte si tieto moje slová do svojho srdca a do duše a priviažte si ich ako znamenia na svoje ruky; i budete ich mať ako pásku na čele medzi svojimi očami.  Poučte o nich svoje deti; hovor im o nich, keď budeš sedieť vo svojom dome i keď pôjdeš cestou, keď budeš líhať i keď budeš vstávať.  Napíš ich na veraje svojho príbytku a na svoje brány, aby sa rozhojnili vaše dni i dni vašich synov v krajine, ktorú Hospodin prísahou zasľúbil dať vašim otcom, pokiaľ sú nebesá nad zemou. ” (5. kniha Mojžišova 11:13-21)

Ja som Hospodin, váš Boh

„Hospodin hovoril Mojžišovi: Povedz Izraelcom, nech si zhotovujú strapce na okraje svojich šiat po všetky pokolenia a nech dajú na okrajové strapce purpurovomodrú šnúrku.  Strapce nech vám slúžia na to, aby ste sa – kedykoľvek sa na ne pozriete – rozpomenuli na všetky príkazy Hospodinove, aby ste ich plnili a nechodili za žiadosťami svojho srdca, ani svojich očí, ktoré by vás zaviedli k smilnej nevere, aby ste si pripomínali a plnili všetky moje príkazy a aby ste boli svätými pre svojho Boha. Ja som Hospodin, váš Boh, ktorý som vás vyviedol z Egypta, aby som sa stal vaším Bohom. Ja som Hospodin, váš Boh.” (4. kniha Mojžišova 15:37-41) 

Čo sa stalo s modlitbou Shema

Je možné, že si dvanásť ročný Ježiš práve z cesty do Jeruzalemu domov priniesol manuskript modlitby Shema zo synagógy. Takisto vieme, že intenzívne študoval päť kníh Mojžišových, knihu Izaiáša a Jeremiáša, na koľko sa na ne mnohokrát odkazuje pri svojom učení.

Modlitba Shema však za Kristových čias začala byť bezmyšlienkovito omieľaná a tak strácala na svojom význame. Ježiš Kristus proti takejto  forme „modlitby“ protestoval  a vyjadril sa takto:

„ Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. ” (Matúš 6:6,7).

Praktika sústavného opakovania určitého písma, ktorú farizeji významne rozšírili bola Ježišom odsúdená. Pán teda učil svojich apoštolov a učeníkom ako sa majú modliť.

Ako nás učil Ježiš modliť sa

Kristus vo svojej modlitbe nepoužil presné znenie písiem, napriek tomu, že ich dôverne poznal, čo dával najavo vo svojom učení. Svojou modlitbou nám dal príklad ako sa modliť alebo čo všetko môžeme do svojej modlitby zahrnúť.

Jeho modlitba začína oslovením Boha. Kristus hovorí o Bohu ako o Otcovi nás všetkých, o Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ďalej vyjadruje túžbu príchodu Jeho kráľovstva na zem. Na to Ježiš  uznáva, že prijíma vôľu Nebeského Otca vo všetkých veciach, čím Mu preukazuje svoju dôveru.

Ďalej hovorí „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, čím nás učí, že máme prosiť Boha o všetky svoje každodenné či svetské potreby, nech už je to jedlo, ktoré potrebujeme prijímať alebo strecha nad hlavou, práca, vyriešenie finančných problémov alebo uzdravenie z choroby.

Nasledujúcou časťou modlitby nás Spasiteľ učí, aby sme každý deň alebo čo najčastejšie činili pokánie. Chce aby sme si priznali svoje chyby a slabosti a poprosili Nebeského Otca o ich odpustenie a pomoc s naši obrátením. Je ale dôležité, aby sme aj my odpustili ľuďom, ktorí sa prehrešili proti nám. Máme Boha taktiež prosiť o pomoc a silu, aby sme dokázali odolávať pokušeniam.

Otčenáš

Táto modlitba bola nazvaná jej prvými dvoma slovami a je známa ako „Otčenáš.“  Stalo sa však presne to, čomu sa Ježiš Kristus bránil a čomu chcel vďaka tejto „ neformálnej“ modlitbe zabrániť. Ľudia sa ju pod vplyvom Katolíckej cirkvi začali povinne naspamäť učiť, recitovať až postupne bezmyšlienkovito omieľať. Následne boli vymyslené ďalšie a ďalšie modlitby, ktoré síce mohli byť pekné, ale nakoniec spôsobili, že sa mnohí ľudia skutočne nemodlili, ale len recitovali.

Ježiš Kristus jednoducho chcel svojich učeníkov naučiť, aby otvorili svoje srdcia a komunikovali s Nebeským Otcom ako s reálnou osobou, ktorou On je. On je naším Otcom. A ako každý dobrý otec chce vedieť, ako sa Jeho deti majú. Chce vedieť, čo ich trápi, čo potrebujú a ako im môže pomôcť. Aj napriek tomu, že nás pozná, chce s nami rozvíjať obojstranný vzťah. Jednoducho chce, aby sme spolu komunikovali.

Učila som sa modliť sa

Spomínam si, že keď som sa prestala modliť Otčenáš a začala sa modliť vlastnými slovami, najskôr som nevedela, čo mám povedať. Bolo mi jasné, že ak neviem čo povedať Bohu, dovtedy som sa k Nemu naozaj nemodlila. Moje prvé modlitby boli rozpačité. Je pravda aj to, že som sa po možno prvých troch cítila tak, že som sa bez toho Otčenáša „ poriadne nepomodlila“. Avšak postupom času moje modlitby nadobudli hlboký význam. Dokázala som naozaj Bohu vyjadriť túžby ale aj obavy svojho srdca. Také o ktorých som nikomu nepovedala a o niektorých som do vtedy ani nevedela. Skutočné modlitby mi dovolili nahliadnuť do svojho vnútra a získať pokoj. Neskôr som sa učila počúvať, čo mi chce povedať Pán. Keďže Duch hovorí tichým a jemným hlasom nie je pre mňa vždy ľahké počuť Božiu vôľu. Postupne sa to však učím a viem, že ak nepoľavím naozaj raz spoznám Boha.

The post Otčenáš alebo prečo nás učil Ježiš ako sa modliť appeared first on PodteSvati.sk.

Umývanie rúk pred jedlom

Židia si vždy dali záležať, aby boli ich ruky pred jedlom čisté. Avšak spôsob umývania rúk sa značne líšil od toho nášho. Pred jedlom služobník alebo ktokoľvek iný, kto bol určený, zlieval vodu z nádoby  na ruky vystreté nad umývadlom. Na umývadle bol konkávny kryt s početnými otvormi, ktorý zaisťoval, že znečistenú vodu pod ním nebolo vidieť. Keďže Židia nepoužívali príbor ale jedli rukami, dôkladné umytie rúk bolo nevyhnutnosťou.

Keď sa farizeji sťažovali na Ježišových učeníkov kvôli jedeniu chleba bez umytia rúk, mali na mysli spomínanú zdĺhavú tradíciu. Židovská vrchnosť v tej dobe vydala presný postup umývania rúk  ba niekedy dokonca celého tela pred jedlom či umývania rôznych pohárov, krčiažkov a medených nádob.  Nešlo však o súčasť Mojžišovho zákona, ale len o tradíciu starších. Ježiš Kristus preto odmietal považovať toto nariadenie za akési prikázanie. Pán teda nebol proti umývaniu rúk pred jedlom. Jednoducho odporoval rabínom, ktorí si mysleli, že majú autoritu nariaďovať ľuďom, ako presne majú vykonávať každodenné zvyklosti. (Marek 7:1-5)

Poďakovanie

V Starom Zákone si môžeme všimnúť ďakovanie pred každým jedlom. Ak sa medzi ľuďmi nachádzal prorok, bolo od neho očakávané predniesť ďakovnú modlitbu.

Pred tým než Ježiš vykonal zázrak a nasýtil päťtisíc ľudí, poďakoval Nebeskému Otcovi za jedlo.

„ [Ježiš] vzal tých sedem chlebov a tie ryby, dobrorečil, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom“. (Mat 15:36)

Pri ďakovaní boli používané rôzne slová. Ten, kto nahlas predniesol modlitbu zvykol povedať napríklad: „Nech sú požehnané Tvoje diela, Jehova, náš Boh, Kráľ celého sveta, ktorý nám dávaš chlieb z neba.“ Ostatní na konci buď zvolali „Amen!“ alebo zopakovali určité slová z modlitby.

Zvykom Židov v tých dňoch bolo opäť poďakovať po dojedení.

„Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.” (5.kniha Mojžišova 8:10)

Pozvanie od hostiteľa

V niektorých východných krajinách sveta bol pozorovaný zvyk „dvojitého pozvania.“  V dostatočnom predstihu pred určitým sviatkom hostiteľ posiela pozvanie a znova krátko pred sviatkom vysiela svojho služobníka, aby hosťom oznámil, že všetko je pripravené a oni sú srdečne pozvaní. V našej kultúre sme zvyknutí na krátke pozvanie, na ktoré okamžite reagujeme buď prijatím alebo odmietnutím. Okamžité prijatie už pri prvom pozvaní by bolo vo východných krajinách s tradičným dvojitým pozvaním neúctivé. Pozvaný hosť prvé pozvanie nesmie prijať. Je od neho naopak očakávané, že prvé pozvanie odmietne, aby tak umožnil hostiteľovi presvedčiť ho pozvanie prijať pri druhom pokuse. Túto tradíciu môžeme vidieť viackrát v Starom Zákone, ale párkrát aj v Novom. Môžeme sa domnievať, že je zahrnutá v podobenstve, ktoré hovoril Ježiš:

„ Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové! Ale všetci sa začali jednomyseľne vyhovárať…Keď sa sluha vrátil, oznámil to pánovi. Vtedy sa rozhneval pán domu a povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých. Sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a miesto ešte je. Vtedy povedal pán sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady a prinúť (ich) vojsť, aby sa mi naplnil dom.Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.” (Lukáš 14:16- 18,21-24)

Keď jeden z farizejov pozval Ježiša do svojho domu, aby ho pohostil. Spasiteľ najskôr pozvanie odmietol, avšak potom ho prijal. Nešlo teda o zmenu názoru u Ježiša, ale o jednoduchý akt slušnosti a úctivosti podľa židovskej tradície. (Lukáš 7:36)

Hostiny a „vonkajšia tma“

Za čias Ježiša Krista sa hostiny usporiadavali v noci v dokonale osvetlených miestnostiach. Ak bol nejaký hosť z takéhoto večierku vylúčený, bol vylúčený do „vonkajšej tmy“ noci. Ježiš Kristus to vo svojom učení použil na prirovnanie k vylúčeniu z Božieho kráľovstva.

„Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov. ” (Matúš 8:12)

Ak však zistíte, ako ľudia z východných krajín zvyknú spať, pojem „ vonkajšia tma“ nadobúda nový význam. Na Slovensku ako aj v západných krajinách sme zvyknutí spať pri úplnej tme, avšak pre Židov alebo všeobecne Orientálov by to bol hrôzostrašný zážitok. V čase Starého aj Nového Zákona totiž zvykli mať po celú noc zapálenú lampu. Kvôli tomuto strachu z tmy si Spasiteľ nemohol vybrať lepší pojem než „vonkajšia tma“, aby opísal hrozný trest nespravodlivých po súdnom dni.

Zasadací poriadok

Keď prišli farizeji na hostinu, zaumienili si sedieť na miestach s najväčšou poctou. Ježiš ich odsúdil za ich pýchu. Povedal o nich: „…obľubujú si predné miesta na hostinách, prvé miesta v synagógach…”. (Matúš 23:6) Pri tom, ako Ježiš hodoval v  dome farizejov, povedal im podobenstvo.

„Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 14:8-11)

Miesto najväčšej pocty pri stole je miesto na pravici od cteného hosťa a druhým najlepším miestom je miesto po jeho ľavici. Jakub a Ján si preto požiadali o tieto miesta v Božom kráľovstve pri Ježišovi Kristovi.

Ježiš radil hosťom, aby si vyžiadali najposlednejšie z miest pri stole. Bolo to miesto najbližšie k dverám. Hosť ktorý zaujal toto skromné miesto by mohol byť pozvaný pánom domu, aby zaujal lepšie miesto.

Jedenie rukami

Arabi vo všeobecnosti nepoužívajú lyžice, vidličky a nožíky, ktoré sú pre západnú kultúru základom stolovania. Hovoria.: „ Na čo je človeku lyžica, keď mu dal Boh toľko prstov?“ Mäso je obvykle servírované spolu a každý si z neho berie rukami, pričom šťava alebo omáčka sa nachádza zvlášť  v miske. Kúsky chleba sú máčané v omáčke a jedené popri mäse.

Máčanie do misy a skyva

Ježiš povedal pri poslednej večeri:„Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí.” (Matúš 26:23)

Ján sa naklonil k Ježišovi a spýtal sa Ho: „…Pane, kto je to? Ježiš odpovedal: Ten je to, komu podám omočenú skyvu. Nato omočiac skyvu, vzal ju a podal Judášovi, synovi Šimona Iškariotského.” (Ján 13: 25,26)

Čo je to skyva? Ide o najchutnejší kúsok  z jedla, ktorý podá hostiteľ jednému z hostí priamo zo svojich rúk do úst hosťa. Prejaví mu tak svoju úctu a dobrú vôľu. Ide teda o znak rešpektu a priateľstva.

Ježiš Kristus dal spomínanú skyvu práve Judášovi aj napriek tomu, že vedel o jeho zrade. Myslím si, že týmto gestom preukázal, že ani zďaleka nie je jeho nepriateľom. Jeho láska bola aj je dokonalá.

Poskladaný obrúsok

V skoré nedeľné ráno dva dni po ukrižovaní Ježiša sa Mária Magdaléna ponáhľala k hrobu. Nasledovali ju Pánovi apoštoli Peter a Ján. Ján opisuje túto udalosť, v ktorej spomína: „Nahnúc sa, videl tam [Ján] plachty ležať, ale nevošiel dnu.Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať.  Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník [Ján] , ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril.” (Ján 20: 5-8)

Môže sa zdať zvláštne, že Ján zapisuje na prvý pohľad bezvýznamnú poznámku o zvinutej či poskladanej šatke, ktorá bola odložená na inom mieste než Pánove plachty. Nešlo však len o náhodu ale o symbol židovského zvyku viažucemu sa k danému  slávnostnému dňu, ktorý by rozpoznal každý Žid.

Pred hostinou zvykol sluha nachystať stôl presne tak, ako si to pán predstavoval. Počas hostiny sluha z diaľky pozoroval či už pán dojedol. Keď pán vstal od stola, utrel si ruky, ústa a bradu, a pokrčený obrúsok hodil na tanier,  znamenalo to: „Skončil som.“

Ak by však pán vstal od stola, poskladal obrúsok a položil ho vedľa taniera, znamenalo by to „Vrátim sa.“

Ježiš Kristus po svojom ukrižovaní a vzkriesení poskladal obrúsok (alebo šatku v slovenskom preklade) a položil ju vedľa, ďalej od plachiet čím dal najavo: „ Ešte som neskončil, vrátim sa.“

The post Zvyky Židov pri stolovaní a Ježiš Kristus appeared first on PodteSvati.sk.

Nádej – počiatok všetkého

Nádej je hybná sila. Nie na darmo sa hovorí, že nádej zomiera posledná. Je základom, pre akúkoľvek úspešnú činnosť a zároveň základom na prekonanie akejkoľvek ťažkosti, ktorej práve čelíme. Bez nádeje, nie je viera, nie je ani žiadna vôľa uskutočňovať hocaké veci.

Avšak aj nádej musí mať svoj základ. Je potrebné, aby bola o niečo oprená, o niečo silné, pevné a nemenné, aby nádej nebola naivitou ale realitou.

Ježiš Kristus

Ako členka Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní verím, že Ježiš Kristus je ten vďaka komu môžeme mať nádej. Ježiš ju počas svojho života na zemi doslova rozdával. Chodil medzi ľuďmi, uzdravoval ich z rôznych ochorení, z takých, z ktorých „ nebolo možné“ sa uzdraviť, napríklad zo slepoty. Uzdravoval tých, ktorí v Neho mali vieru. Okolo Ježiša boli aj ďalší ľudia, ktorí videli Jeho zázraky a počuli Jeho učenie. Možno uverili hneď a možno v ich srdci začala rásť nádej. Nádej, že Ježiš môže pomôcť aj im.

Ježiš uzdravuje slepého

Ježiš Kristus zakončil svoj pozemský život obetovaním sa za nás, dal dobrovoľne svoj život ako cenu za hriechy tohto sveta. Táto udalosť bola v istom zmysle veľmi bolestivá až brutálna, v inom zmysle je ale nádherným vyjadrením nesmiernej Ježišovej lásky voči nám všetkým. Ježiš na tretí deň vstal, premohol smrť. A preto Jeho evanjelium nie je o bolesti či smrti. Je predovšetkým o nádeji a novom živote. Tým, že Ježiš dokonca premohol smrť, dal nám všetkým nádej, že pokiaľ sa budeme riadíť Jeho učením a budeme v Neho veriť, aj my môžeme byť uzdravení z našich hriechov, viny, slabostí, chorôb a bolesti. A aj my môžeme získať večný život, nech už sme teraz v akomkoľvek stave. Vďaka Nemu je to možné. 

Ježiš rozpráva s malomocným mužom

Vďaka nádeji rastie viera. A viera, tá koná zázraky. Ježiš Kristus povedal: “Pre toho, kto verí je všetko možné. ” (Marek 9:23)

Ježiš prekonal smrť

The post Nádej žije, lebo On žije appeared first on PodteSvati.sk.