Humanitárna práca

Čo to vlastne znamená „humanitárna misia“? 

Ide konkrétne o LDS charitu, ktorá je humanitárnou odnožou Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Ako jej reprezentanti sme navštevovali rôzne neštátne organizácie, spolupracovali sme s nimi a snažili sa spoločne hľadať riešenia, aby sme pomohli ľuďom v núdzi. Pýtali sme sa ich, ako im môžeme pomôcť uskutočniť ich ciele a ako by sme sa mohli zapojiť do služby, ktorá by ich klientom  pomohla stať sa viac sebestačnými a pokračovala by aj po našom odchode.

Humanitárna práca na Slovensku

Čim vás oslovila humanitárna práca a prečo ste prišli slúžiť práve na Slovensko? 

Naozaj radi slúžime druhým. Chceli sme cestovať niekam do zahraničia a dobrým spôsobom ovplyvniť život ľudí, ktorí majú menej než my. Cítime sa byť v našich životoch veľmi požehnaní a tak sa o to chceme podeliť s druhými. Našou prvou voľbou bola Afrika, avšak potom sme boli vybraní slúžiť na Slovensku. Boli sme prekvapení a aj dojatí, keď sme dostali túto možnosť. Rýchlo sme na Afriku zabudli. Čas strávený na Slovensku bol pre nás vzácny a významný.

Čomu ste sa venovali posledný rok a pól? 

 Bývali sme v Prešove a naša kancelária bola priamo v našom byte. Veľa času sme strávili práve tam prácou na počítači a tiež používaním Google prekladača. Cestovali sme hlavne po východnom Slovensku a stretávali sa s organizáciami, s ktorými sme diskutovali o potenciálnych projektoch. Po určitom čase zvažovania projektu. vrátane jeho finančnej stránky, sme projekt predložili naším šéfom vo Frankfurte, v Nemecku. V niektorých projektoch boli urobené malé zmeny a následne boli schválené komisiou. Ihneď po tom sme upovedomili organizáciu, aby dala celý naplánovaný projekt do pohybu. Po vyriešení finančných záležitostí, sme obdržali potrebné pomôcky či materiály, ktoré boli doručené danej organizácií. Do organizácie sme následne prišli ako dobrovoľníci, pomáhali sme a tiež dohliadali na to či je všetko používané tak, ako sme zamýšľali.

Ako dlho už funguje humanitárna práca na Slovensku? 

LDS charita už na Slovensku pôsobí okolo 12 rokov. My sme boli ôsmou dvojicou humanitárnych misionárov.

Pri ktorých projektoch ste boli obzvlášť radi, že ste mohli pomôcť?

Najlepšie projekty zahŕňajú službu, podporu a samostatnosť. Čím viac z týchto troch vecí je v projekte zahrnuté, tým je pravdepodobnejšie, že projekt bude schválený. Počas našej misie na Slovensku sme pracovali na dvadsiatich piatich projektoch.  Napríklad v jednom z projektov sme doručili rôzne pomôcky na ručné práce do centra pre seniorov a oni pomocou nich ušili a uštrikovali detské oblečenie, ktoré venovali blízkej nemocnici. Tieto aktivity pomohli seniorom zamerať sa na pomoc druhým a načas zabudnúť na svoje bolesti. Ďalší projekt zahŕňal dve veľké termosky na polievku, ktoré boli darované organizácií, ktorá sa stará o bezdomovcov a rozdáva im jedlo trikrát do týždňa. Ich polievka už nasýtila stovky ľudí bez domova.

Odkiaľ je dotovaná humanitárna práca? 

Peniaze pochádzajú od členov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. 100% príjmu sa používa na humanitárnu prácu a projekty. Humanitárni misionári sú dobrovoľníci. Nikto z nás nie je platený.

Ľudia na Slovensku

Ako ľudia na Slovensku reagovali na vašu ponuku pomáhať?

Boli dojatí. Veľa z nich nevedelo zadržať slzy, keď zistili, že im ponúkame pomoc bez nejakého háčika. Jedna pani nám povedala, že toto sú pre ňu Vianoce.

Ako ste komunikovali so Slovákmi? Predpokladám že nie všetci hovorili plynulou angličtinou. 

Plynule po anglicky hovorilo len zopár ľudí. Ale vždy keď sme potrebovali preklad, prišli sme aj s prekladateľom. Na e-maily sme odpovedali s pomocou google prekladača a keď nám niekto zavolal, poprosili sme ho, aby nám radšej poslal e- mail.

Ako by ste opísali Slovákov ako národ? 

Milujeme Slovákov! Sú jedni z najštedrejších ľudí, akých poznáme. Avšak náš prvý dojem nebol až taký dobrý. Najskôr sa nám zdali byť chladní, držali si odstup, niekedy na nás boli až hrubí. Každý sa staral o svoje a neobťažoval druhých. Napriek tomu sme videli, že sú všímaví. Keď sme sa s niekým stretli pohľadom, rýchlo ho odvrátil. Neusmievajú sa stále, ale až vtedy, keď na to majú naozaj dôvod. Na Slovensku sú dobrí šoféri a väčšinou sa veľmi ponáhľajú. Boli sme prekvapení, ako dokážu jazdiť po úzkych cestičkách bez akéhokoľvek zaváhania. Sú veľmi pracovití. Keď sme ich bližšie spoznali, zistili sme, že majú obrovské srdcia a naozaj vedia preukázať súcit.

Páčilo sa vám Slovensko? Navštívili ste nejaké pamiatky, hory, hrady, pekne miesta či mestá na Slovensku? 

Naša služba nám umožnila cestovať po celom Slovensku a Českej Republike. Najazdili sme tisíce kilometrov. Je to prekrásna a plodná krajina. Veľmi sa nám páčila história hradov a tradičných dediniek. Zbožňujeme slnečnicové polia a zalesnené pestrofarebné vrchy a hory.  Zbožňujeme tiež skorú jar. Veľmi sme si medzi iným užili turistiku v majestátnych Tatrách. Na Slovensku je množstvo nádherných miest!

Pocity po návrate domov

Už ste pár dni doma. Aké máte pocity z celého vášho dobrodružstva? 

Bolo to perfektné! Za nič na svete by sme našu skúsenosť nevymenili. Už teraz nám chýba množstvo vecí na Slovensku. Úžasní ľudia, výborné jedlo, výhodné dopravné spoje a veľa histórie.

Ak by ste sa mohli vrátiť späť v čase, rozhodli by ste sa prísť slúžiť na Slovensku znovu? 

Áno, samozrejme. Humanitárna misia je očisťujúca a obohacujúca skúsenosť.

The post Humanitárna práca pomáha ľuďom aj na Slovensku appeared first on PodteSvati.sk.

„A stalo sa, že ja, Nefi, som povedal otcovi svojmu: Pôjdem a urobím tie veci, ktoré Pán prikázal, lebo viem, že Pán nedáva prikázania deťom ľudským, iba ak pre nich pripraví cestu, aby mohli uskutočniť vec, ktorú im prikazuje.“ 

(1Nefi 3:7)

Aj po desaťročí zostáva tento verš jeho obľúbeným. Dnes je tento mladý muž misionárom Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Slúži v misii Maryland Baltimore a tento verš mu neslúži iba na odrecitovanie. Vyjadruje spôsob života! Tento verš obsahuje nebeský sľub, ktorý vedie Marcelina zo dňa na deň, z jedného rozhodnutia na ďalšie.

Vášeň pre bejzbal a evanjelium

Ako teenager žijúci v Dominikánskej republike rozvinul energetický Marcelino Leonardo svoj dar a vášeň pre bejzbal. Bol nadmieru pracovitý! Keď boli už jeho spoluhráči doma, pretože vonku pieklo alebo silno pršalo, Marcelino pokračoval, ba pritvrdil v tréningu. S narastajúcim záujmom o Marcelinov bejzbalový talent sa začal meniť aj jeho pohľad na misionársku prácu. Raz odhodlaný slúžiť misiu za každú cenu si mladý športovec uvedomil, že môže byť misionárom v každej situácii.  

„Uvedomil som si, že nepotrebujem misionársku ceduľku k tomu, aby som bol misionárom,“ povedal Marcelino počas rozhovoru. „Kto je vlastne misionárom? Ten, kto sa delí o to čo vie, o svoje svedectvo Znovuzriadenia. Je to zvesť každému o tom, že Kristus je náš Spasiteľ.“ Marcelino dodáva, že každý moment, kedy sa delíme o našu vieru s priateľom, členom rodiny, známym, či cudzincom je misionárskou chvíľkou. Sme misionármi. „Ceduľka nie je potrebná lebo sa jedná o dve odlišné veci. Byť misionármi respektíve misionárkami je jedna vec. Slúžiť na misii je vec druhá. Nie je to jedno a to isté.“

Odchod do Ameriky

Marcelino váhal. Aby vedel, či má slúžiť na misii, rozhodol sa usilovne modliť a pustil sa do štúdia písiem. V ten okamih si ešte neuvedomoval, že sa už črtá jeho rozhodnutie. S pomocou brata Bretta Freemana sa v júli 2016 presťahoval do mesta Provo v Utahu. Marcelino mal sen hrať bejzbal na univerzite BYU, odhodlanie pre misionársku prácu a všetko, čo vlastnil.

S poslednými úsporami vo vrecku sa rozhodol spraviť si certifikát z anglického jazyka TOEFL, aby bol vôbec prijatý, mohol získať štipendium a hrať bejzbal. Keď práve neštudoval, trénoval a usilovne na sebe pracoval, spoznával ľudí a šetril ako to len šlo. Delil sa o svoju vieru a zostal verný evanjeliu.

Jedného dňa môj drahý priateľ, bejzbalová legenda v Salt Lake City, Ernso Pierre, sa stretol s Marcelinom. Pierre vedel o skautovi, ktorý mal o mladú hviezdu záujem. Stretli sa a po krátkom počiatočnom rozhovore vytiahol skaut štós papierov so zmluvou! Najjednoduchšia odpoveď by znela: „Áno, beriem to. Máte pero po ruke?“ Ale tak to nebolo. Iná odpoveď sa formovala vo vnútri mladého športovca. Rozhodnutie neprišlo rýchlosťou blesku ale tvorilo sa časom, postupne.

„Vedel som, že potrebujem ísť“

V zápätí sa na Marcelina obrátil samotný Pierre a položil mu otázku, ktorá navždy zmenila Leonardovo životné smerovanie. „Marcelino, chceš hrať bejzbal alebo chceš ísť na misiu?“ Rýchlejšie ako samotný jeho šprint odpovedal: „Najprv misia, potom výška, potom bejzbal.“ Hneď po jeho odpovedi zastrčil skaut predpripravenú zmluvu späť do tašky. Spolu s ňou aj plat, ktorý mal Marcelino dostávať. 

Ani skaut, ani Pierre neboli sklamaní. Obaja ho podporili a povzbudili v snahe slúžiť Bohu a získať vzdelanie. „Vedel som, že potrebujem ísť,“ povedal Marcelino. „Pán drží svoje slovo, ak ho máme my ako našu jednotku. A vedel som, že ma povoláva! Uvažoval som koľko ľudí môže byť mnou požehnaných v prípade, že na misiu pôjdem.“

Iba o niekoľko mesiacov nato prijal Leonardo povolanie slúžiť ako misionár v štáte Baltimore. O svojom povolaní na misiu povedal: „Podobne ako pri mojom obľúbenom verši je moje srdce naplnené radosťou, energiou a nadšením ohľadne vecí, ktoré tam potrebujem vykonať.“ A ak profesionálna bejzbalová kariéra nie je tým, čo Pán odo mňa chce po návrate z misie, nebudem to ľutovať. Život pôjde ďalej.

Fantastický misionár a bejzbalista

Po rozhovore s Leonardom pridal niekoľko slov jeho misionársky spoločník Justin Barlow, pôvodom z Kalifornie. „Starší Leonardo je fantastický misionár. Je precízne poslušný, plný lásky m ľudom a túto prácu miluje viac ako čokoľvek iné. Misionárska práca a bejzbal, to je jeho a práve v tomto poradí.“ Pre každého, kto sa rozhoduje, či slúžiť na misii, Marcelino navrhuje, aby si prečítali a dôverovali zmienenému veršu 1 Nefi 3:7. Tento verš ho naďalej vedie životom.

„Moje rozhodnutie bolo moje a nikoho iného. Každý máme odlišné životné príbehy,“ hovorí. „V skutočnosti život nie je o bejzbale, či peniazoch – je o nás a našej službe Pánu a pomoci druhým. Mohol som byť naďalej vo svojom zbore a robiť misionársku prácu bez ceduľky na košeli, ale vedel som, čo Pán odo mňa žiada a vedel som, že mi to umožní.“ Odchod na misiu, verná služba a dôvera v Pána boli receptom na úspech. Fungovalo to v prípade Nefiho a aj v živote Marcelina Leonarda. Možno to zafunguje presne tak isto aj v našom prípade.

Tento článok bol pôvodne napísaný Jason F. Wright a publikovaný na ldsliving.com.

Slovensky ©2018 LDS Living, A Division of Deseret Book Company | English ©2018

LDS Living, A Division of Deseret Book Company

The post Bejzbal alebo misia? appeared first on PodteSvati.sk.

Lekcia z misia – Slovo múdrosti

Mojou prvou spoločníčkou na misii bol taktiež oblejšia sestra. Prvé tri týždne v MTC (Misionárske výcvikové stredisko) s ňou boli doslovným prepchávaním sa cukrovinkami. Po prílete na Réunion, miesto mojej dobrovoľníckej misionárskej služby, 640 kilometrov od pobrežia Madagaskaru som zistila, že bude celkom jednoduché udržať si svoju nadváhu. Réunion, tento nádherný francúzsky ostrov, doslova pláva v úžasnej francúzskej kuchyni a čokoláde, indickom jedle a rôznych tučných dobrotách.

Po asi 6 mesiacoch na ostrove som práve študovala Slovo Múdrosti, keďže sme si pripravovali lekciu pre nášho záujemcu. A naraz mi to došlo! Nežila som dostatočne Slovo múdrosti. Ako keby do mňa blesk tresol. Nejedla som to najzdravšie jedlo, posúvala som si budíček a keď som mala cvičiť, vyhovorila som sa na to, že som slabá a necítim sa dobre. Úprimne vám hovorím, cítila som sa, že nemám Pánove požehnanie „pobežia a nebudú unavení, budú kráčať, a nebudú omdlievať“. (A to sa mi dokonca stalo. Raz som omdlela) 

A ja som sa do nich zaľúbila!

Našťastie som v ten čas mala misionársku spoločníčku, ktorá bola úplne iná ako ja. Chodila behať každé ráno alebo večer, iba kvôli tomu, aby zostala zdravá. Tak sme chodievali behať spoločne. Rozhodli sme sa žiť Slovo múdrosti naplno. Tento tropický ostrov bol plný ryže a čokolády ale doslova zamorený tropickým ovocím a zeleninou. A ja som sa do nich zaľúbila! Dokonca som si zaľúbila paradajky – zázrak, v ktorý rodičia ani nemysleli, že sa stane. Zvýšili sme takto príjem zeleniny, bielkovín a ovocia. Čokoláda a bagety zostali odložené stranou. K tomu sme každé ráno behali. 

Odkedy som si všetky návyky, ku ktorým nás Slovo múdrosti nabáda, vzala k srdcu a ktoré boli pred tým pre mňa cudzie, kilá išli dole a dole. Naučila som sa, ako sa stavať k vlastnému telu, ako opatrovať tento nástroj a Chrám Boží. Prišla som na to, že som získala viac energie s „obozretnosťou a vďakyvzdaním“. Nakoniec som zvládla vyjsť kopce bez toho, aby som si myslela, že po ich zdolaní, tam hore odpadnem!

Pevné zdravie a duchovné drahokamy

Tým ale nehovorím, že rýdzo žitím Slova múdrosti schudnete. Každý z nás je iný. Viem ale, že ja osobne som si potrebovala uvedomiť, že moje telo mi dokáže byť väčším požehnaním ako bremenom. Zaraz ale viem, že nič z toho by nebolo možné bez toho, aby som študovala a modlila sa o Slove múdrosti – naozaj veľa hodín štúdia a modlitieb. Častokrát o Slove múdrosti premýšľame iba ako o zozname vecí, ktorým sa máme vystíhať, ale pri tom je na zozname Slova múdrosti toľko chutných potravín, ktoré máme jesť! 

Naučila som sa životne dôležitému spojeniu medzi silným telom a silnou mysľou. Nezabúdajme, že jedným z najväčších požehnaní žitia Slova múdrosti nie je iba pevné zdravie. Je to schopnosť získať „múdrosť a veľké poklady poznania, v pravde skryté poklady“ – duchovné drahokamy znovuzriadenia Evanjelia Ježiša Krista.

Po zvyšok svojej misie som nachádzala „skryté poklady poznania“ duchovnej dobroty a zjavenia od Boha aj vďaka mojej zasvätenosti sa Slovu múdrosti. Nehovorím, že žitie Slova múdrosti vás zo dňa na deň premení v kulturistu ale istotne znovu oživí vaše telo a ducha. To vám sľubujem. A tých 18 kilo, ktoré už nemusím so sebou nikam niesť, tiež o niečom hovoria.

Tento článok bol pôvodne publikovaný na http://www.ldsliving.com pod názvom „How I Lost 40 Pounds Living The Word of Wisdom“. Autorkou článku je Jenny Spencer.

[Slovak] ©2017 LDS Living, A Division of Deseret Book Company | English ©2017 LDS Living, A Division of Deseret Book Company

The post Slovo múdrosti – Ako išlo 18 kilo dole! appeared first on PodteSvati.sk.

Večera či obed s členom nie sú o jedle.

Nie sú o jedle. Verte nám, máme radi jedlo a nikdy by sme neodmietli lahodné domáce jedlo. To, čo ale potrebujeme je pocit, že sme chcení a milovaní členmi, ktorých potrebujeme – to vyživuje nášho ducha a vášho tiež! Keď celý deň klopeme na dvere domov a sme znova a znova odmietaní, sme zúfalí a neistí. A keď prídeme na nedeľnú bohoslužbu a nikto nechce, aby sme ich prišli navštíviť k nim domov, cítime sa odmietnutí – celkom právom.

Keď si želáte, aby sme vás navštívili vo vašom domove, veľmi nás to inšpiruje a posilňuje, aby sme sa naďalej snažili. Pocit vašej lásky zmierňuje stres a obavy, ktorým čelíme.

Dovoľte nám prísť do vášho domova a všetci sa môžeme spoločne hodovať na evanjeliu!

Zdieľanie evanjelia nás tiež desí

Len preto, že máme menovku neznamená, že je pre nás automaticky ľahké zdieľať evanjelium. Mnohí z nás majú úzkosť, je pre nás ťažké hovoriť s ľuďmi, sme rovnakí ako vy. Boli sme síce vysvätení k misionárskej službe, ale klopať „naslepo“ na dvere je veľmi ťažké a nepríjemné! Väčšine z nás trvalo naozaj dlho, kým sme prekonali naše obavy z kontaktovania ale zvládli sme to a zdieľanie evanjelia je pre nás po určitom čase hračka.

Dovoľte nám teda pomôcť prekonať váš strach! Veď sme boli tam, kde aj vy …

Chceme pomáhať ľuďom

Skutočne chceme pomôcť ľuďom. Nezáleží ako presne pomáhame, len sa chceme cítiť efektívne. Keď som slúžil v Ellsworth Maine, tak jednej z rodín, ktorú sme učili bolo povedané veľa škaredých klamstiev o cirkvi a misionároch. Povedali nám, že nechceli, aby sme sa znova vrátili a učili ich o našom posolstve. Táto rodina mala dom, ktorý im postavila firma „Habitat For Humanity“, a každú sobotu ráno sme ja a môj spoločník pomáhali stavať ich dom. Stále sme túto rodinu milovali a chceli sme im slúžiť, aj keď naše vzťahy „vychladli“. Každú sobotu sme naďalej pokračovali s pomocou pri stavbe ich domu. Z tohto dôvodu boli ostatní ľudia, ktorí pomáhali budovať ich dom, šokovaní! Prečo sme naďalej chodili, keď nás nemali radi? Je to jednoduché. Chceli sme im pomôcť, lebo sme ich milovali!

Dovoľte nám preto spoznať a milovať vašich priateľov!

Nechcem byť “ten misionár”

Ak ste členom Cirkvi už dlhšiu dobu, narazíte na “toho misionára”…. Ten, ktorý nebol práve podľa vášho gusta … možno príliš odvážny, či dokonca drzý. Faktom je, že sa to stáva a je súčasťou misijného cyklu. Existujú tí úžasní misionári a potom nie tak úžasní misionári.

Väčšina z nás nechce byť “ten misionár”. Chceme získať vašu dôveru a cítiť, že sme niekomu pomohli. Ak sme “tým (nasprávnym) misionárom”, neotočte sa chrbtom proti iným misionárom. Niet ničoho viac frustrujúceho pre misionára, ako úloha “vyčistiť oblasť” čo znamená opraviť škody spôsobené iným misionárom.

Prosím, dovoľte nám získať vašu dôveru a dať nám šancu aj vtedy, ak ste predtým nemali tú najlepšiu skúsenosť.

Nechceme byť „trunky“, a vy nám môžete pomôcť

Pred mojou misiou som si stanovil cieľ, aby som počas misie nebol “trunky” (cnejúci po domove). Byť bez rodiny je samo o sebe ťažké, a ešte ťažšie, keď členovia alebo misionári neustále odpočítavajú dni, kým pôjdeme domov. Nemusíte nám pripomínať, kedy ideme domov, veď to samy vieme. Aj keď iba “žartujete”, môže to byť pre nás ťažké. Chceme slúžiť Pánovi celým svojím srdcom a môžete mať obrovský vplyv na to, aby ste nás pomáhali.

Aj misionári sú ľudia! Museli sme prekonať veľa obáv, aby sme slúžili na misii. Túžime po tom, aby sme boli v pobočkách, kde slúžime vždy cenení. Túžime po tom, aby nás ľudia mali radi.

Keď cítime, že sme milovaní, pracujeme usilovnejšie a sme šťastní.

Tento článok bol preložený a upravený z mylifebygogogoff.com.

The post 5 vecí, ktoré by si misionári priali, aby ľudia vedeli appeared first on PodteSvati.sk.