Väčšinu času sa vyhýbam syrom, pretože sú drahé. Cítim sa lepšie, keď sa syrom vyhýbam. Tak teda, je to pre mňa obeta, keď sa vzdávam syra? Áno a nie znie moja odpoveď. Niekedy sa mi môže zdať, že vybrať si maslový chlieb s cibuľou je oveľa bolestivejšie ako pochutenie si na syrovej lahôdke. Súčasne ma ale táto voľba uchráni od bolestivých dní.

Obeta v rodine, nový kabát evanjelia

Keď sme v prajnej nálade, mnoho z nás sa rado prispôsobí ľuďom, na ktorým nám záleží. Rodinný život so sebou nevyhnutne prináša obetovanie sa, ktoré nie je jednoduché. Odoprieme si pohodlný spánok, keď sa treba postarať o chorého.

Brigham Young podal svoj pohľad na obetu: „Od mnohých ľudí som počul, čo všetko vytrpeli pre Krista. Som rád, že som nemal také skúsenosti ako oni. Ohľadne obety a obetovania som sa už mnohokrát prirovnal k mužovi, ktorý starý, ošúchaný, špinavý kabát vymení od niekoho, kto k nemu príde a dá mu nový, prekrásny kabát. Takto prirovnávam to, čo som vytrpel pre Evanjelium Ježiša Krista. Zahodil som starý kabát a obliekol si nový, krásny. Žiadny muž, či žena ma nikdy nepočula hovoriť o utrpení …“

Viera + nádej alebo namosúrenosť?

Možno rozdiel medzi obetou, ktorá má zmysel a obeta učinená s nevôľou spočíva v istej kombinácii lásky a viery. Čelíme utrpeniu s nádejou? Čelíme utrpeniu s nádejou ako súčasť školy morálneho rastu vo svete stvorenom Otcom, alebo namosúrene pretrpíme ťažkosť za ťažkosťou, bez uvedomenia si ich význam v našich osobných životoch?

Domnievam sa, že Božie prikázania sú tak trochu ako moje odopieranie si syru. Prikázania sa zdajú, že zakazujú mnoho vecí a neprinášajú so sebou uspokojenie. Príde nám, že sú drahé. V skutočnosti sú prikázania návodom pre náš vnútorný pokoj a dobro. Prikázania nie sú hocijakou skúškou našej poslušnosti ale múdrymi radami od Toho, ktorému naozaj záleží na našom šťastí. Boh pozná istú cestu k radosti a dáva nám všeobecné a taktiež špecifické vedenie , aby sme sa k večnému šťastiu naozaj dopracovali.

Moja úloha ako muža je (okrem iného) …

Keď sa dívame na vlastnú obetu a obetovanie sa ako nevyhnutnú súčasť výuky nášho dokonalého Otca, vítame ich.

Natálka je tou najmilšou osobou, ktorú poznám. Súčasne zdieľanie našich životov vyžaduje neodvratnú obetu. Niekedy som podráždený, keď je doma neporiadok. Niekedy ma dostane to, že kvôli telefónu je Naty vyvedená z miery, alebo keď ma núti jesť zeleninu. Boh ale nestvoril Naty pre moje osobné pohodlie. Stvoril ju ako zázračný prejav svojej lásky. Mojou úlohou je povzbudiť ju, súcitiť s ňou, učiť sa od nej a dovoliť jej naprávať nás mužov a byť tak pozmenený.

Dokážeme sa obetovať?

Dokáže naša obeť pre rodinu posvätiť naše duše? Je nemožné stať sa dobrými ľuďmi bez toho, aby sme museli obetovať naše “drobnosti”?

„Človek nemôže mať svätosť bez toho, aby pre to niečo obetoval. Neexistuje svätosť bez osobnej obety“

Spomeňme si na Adama a Evu ako priniesli obeť Pánovi bez toho, aby poznali ich význam. (Mojžiš 5:6) Keď sa ich anjel spýtal prečo budú riskovať hlad, aby tak priniesli obeť, Adam odpovedal: „Viem iba to, že mi to Pán prikázal.“

Adam tak utvrdil svoj záväzok prinášať požadované obete. Anjel ho následne poučil:

„Toto je podobenstvo obete Jednorodeného Otcovho, ktorý je plný milosti a pravdy. Budeš teda konať všetko, čo konáš, v mene Syna a budeš činiť pokánie a vzývať Boha v mene Syna na veky.“

Obetujme sa jeden pre druhého

Toto je dobrá rada pre vzťahy v našich rodinách. Ak sa obetujeme jeden pre druhého, môžeme porozumieť Toho, kto sa nekonečne obetoval pre nás. Keď porozumieme Jeho veľkej láske a záväzku voči nám, budeme tak ochotnejšie konať v Jeho mene, vďačne sa kajať a naplno milovať. 

Obeta posvätí nás a naše vzťahy. „Kiež sa vždy rozhodujeme pre to, čo je síce ťažšie, ale správne, namiesto toho, čo je ľahšie, ale nesprávne.“ (príhovor z Generálnej konferencie, Prez. Monson)

Tento článok bol z majoritnej časti preložený z pôvodného zdroja, publikovaného pod názvom “The Blessings of Sacrifice in Family Life” ktorého autorom je Wallace Goddard. Následne bol článok jemne pozmenený pre potreby čitateľa.

The post Obeta v rodinnom živote appeared first on PodteSvati.sk.

Keď Spasiteľ vyučoval v chráme, využil príležitosť učiť svojich apoštolov o viere, obeti a láske keď upriamil ich pozornosť na vdovu  ktorá vhodila svoje dve mince – všetko, čo mala – do pokladnice ako peňažnú obeť( Lukáš 21:4). Spasiteľ spomenul ostatných, ktorý dali viac peňazí, ale učil, že vdova vhodila viac než bohatí, pretože ona dala všetko, čo mala.

Obeta poháňaná láskou

Obeta vdovy bola poháňaná jej láskou k Bohu a jej dôverou, že On sa o ňu postará. Keď premietame o jej obeti, je dôležité porozumieť, že náš Nebeský Otec nepotrebuje naše obety. On je Boh. Nie je nič, čo by si pre seba nevedel zadovážiť. Keď v tomto
živote obetujeme niečo pre Boha, my sme skutočnými príjemcami.

Obetovanie dvoch mincí poslúžilo viac duchovnému zámeru ako časnému. Pre nášho Nebeského Otca a Ježiša Krista je všetko duchovné. To, čo si všímajú, sú naše srdcia  (Prvá Samuelova 16:7). Vdova bola požehnaná a posvätená za svoju vieru, lásku a obetovanie sa. Kristovi apoštolovia sa naučili z jej príkladu. Dnes sme požehnaní, lebo sa to rozhodli zaznamenať. Premýšľajme o reakcii Boha na obetu tejto vdovy – vidiac ju ako milujúci Otec vidí svoje dieťa – láskyplne ju pozoroval ako ju videl dať všetko, čo mala. Je jasné, že Jeho zámer požehnať jej sa v tom momente zväčšil.

Vdova je ukážkovým vzorom viery, o ktorej učil Kristus svojich apoštolov „Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Matúš 18:2–4). Stať sa pokorným ako dieťa vyžaduje naučiť sa plne dôverovať Nebeskému Otcovi a jeho synovi Ježišovi Kristovi. Musíme obetovať s vierou, že Oni vedia, čo je najlepšie pre nás a že sa o nás postarajú – tak ako v prípade tejto vdovy.

„Poďte ku mne všetci“

Žiada nás Pán, aby sme dali všetko, čo máme? To, čo Pán od nás skutočne požaduje, sú naše srdcia. Niektorým sa to môže vidieť ako tá najťažšia vec. V živote sa srdcia otĺkajú, lámu a rania vecami, ktoré jednoducho nastanú, a taktiež našimi vlastnými rozhodnutiami. Vzpierame sa dôvere, opevňujeme naše srdcia a tak často zabalíme aj naše chyby, problémy a hriechy.

My ľudia máme sklon priliehať k nášmu smútku a bolesti. Presvedčujeme samy seba, že náš smútok, bolesť, chyby patria iba nám a musíme ich prosto so sebou ťahať. Ale nás smútok, hriech, bolesť, chyby … patria Spasiteľovi. On za tieto veci trpel a ak Ho požiadame o to, aby ich z nás sňal, urobí tak. On nás pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť . . . veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Matúš 18:2–4)

Čo sú naše dve mince?

Čo predstavujú tieto dve mince pre vás? Možno nedokážete niekomu odpustiť, zápasíte so závislosťou na niečom, bojujete so sebaovládaním. Mnoho ďalších duchovných vecí môže byť obetovaných za duchovné zotavenie sa. Pravdou je, že získavame vtedy, keď dávame – hlavne keď dáme naše vnútorné všetko Bohu a Ježišovi Kristovi.

Tento článok bol pôvodne preložený z originálu s názvom „Lessons Learned from Widow’s Mite“. Môžete ho nájsť tu: https://www.mormon.org/blog/lessons-learned-from-the-widows-mite.

The post Vdova a Jej Obeta Dvoch Mincí appeared first on PodteSvati.sk.