Teraz som už otcom 3 nádherných dievčat. Keď sa ľudia dozvedia, že naše dve najstaršie dcéry sú adoptované, príde skoro na to okamžitá otázka.

Kto je skutočný otec?

Nemôžem si pomôcť ale v tom si poviem: „Počkať, skutočný otec?!?“ Veď ja som ich otec. A nie som dosť skutočný otec?

Neurážam sa, nebojte sa. Viem, že touto otázkou sa pýtajú na biologického otca a to je v poriadku. Už sa cítim isto a sebavedome v mojej otcovskej úlohe. Som otec, dokážem si zo seba aj utiahnuť ale v podstate to všetko zvládam. Keď ukladáme naše dve najstaršie princezné do postieľky, príde čas ma rozprávku. Vtedy im najradšej hovorím o tom, akým veľkým darom pre nás adopcia bola. Rozprávam im o špeciálnom tíme, ktorého sú súčasťou – skvelý tím adoptovaných.

Adopcia bola pre nás veľkým darom.

„Kto ďalší bol adoptovaný? Kto je s nami v tíme?“ spýtam sa.

„Superman!“ odpovie moja štvorročná dcéra. Tak, správne. Kto ďalší? Po vymenovaní ďalších super-hrdinov, ktorí, áno, boli adoptovaní povedia jednohlasne: „Ježiš“

Správne! Ježiš bol adoptovaný Jozefom a ich príbeh je skutočný.

Často sa pri hraní a rozhovoroch s dcérami zamýšľam nad Jozefovou úlohou ako adoptívneho otca. Vždy som si cenil Jozefa a snažil sa byť ako on. On bol muž, ktorému Nebeský otec dôveroval aby sa o Ježiša staral, miloval ho, chránil a vyučoval ho. Rástol a Jozef učil Ježiša všetko, čo vedel. Jozef bol príkladom. Bol lojálny a milujúci manžel Ježišovej pozemskej matky. V prúde posmeškov z úst svojich rovesníkov bol verným snúbencom, držal sa Boha a bol mu poslušným.

Domnievam sa, že Jozef musel byť taktiež zahltení povinnosťami, ale Jozef pociťoval taktiež lásku a dôveru nebeských rodičov. Prijal záväznú zodpovednosť byť pozemským otcom Spasiteľa sveta. On bol ten pravý, skutočný otec v každom ohľade, v ktorom som ja tým „skutočným otcom.“

Moje deti sú a vždy budú najprv Božie deti

Niekedy mi ľudia položia otázku: „Ako moc vlastne vedia o ich skutočnom otcovi?“ Vtedy som nechcene dotknutý oveľa dôležitejším významom ich otázky. Lebo naozaj nezáleží na počte plienok, ktoré som vymenil, na množstve pusiniek, či bezsenných nocí, počas ktorých som sa o nich strachoval, v skutočnosti mojimi naozaj nie sú. Moje deti sú a vždy budú najprv Božie deti.

Ak konám svoju prácu otca správne, mal by som byť schopný odpovedať na túto častú otázku so sebadôverou. „Vedia o ňom (Otcovi) veľa. Modlia sa k Nemu. Vedia, že ich má rád a má pre nich plán. Chce, aby sa jedného dňa k Nemu vrátili a žili s Ním.“

Vitajte v tíme – skvelý tím adoptovaných

Ste adoptovaný. Ste doslovnými synmi a dcérami Nebeských rodičov. Milujú Vás viac, ako dokážete porozumieť a chcú, aby ste sa úspešne vrátili k Nim, po vykonaní vašich úloh na zemi. Čo teda robí otca skutočným otcom? Nie je to tak úplne o zdieľaní rovnakej DNA. Je to o príklade. Znamená to učiť svoje deti, kým skutočne sú a komu patria.

Som vďačný za to, že som otec troch detí Nebeského otca a usilujem sa dávať im to najlepšie. Deň za dňom milujem svoje deti, učím ich a som skutočne otec. A viete čo? Veľké S pristane ich Skutočnému otcovi – Nebeskému otcovi, teda Bohu. Ja sa uspokojím aj s malým s. Som skutočný otec aj keď „iba“ s malým „s“.

Pôvodným autorom tohto článku je Derek Westra.

The post Skutočný otec appeared first on PodteSvati.sk.

Moja nepripravenosť

Do práce a späť som síce bicyklovala každý deň 3,2 km po obdobie 2 mesiacov, ale okrem toho som natrénovala iba 35 km jazdou do Loganského kaňonu. Nebola som pripravená na zmeny nadmorskej výšky. Pocítila som to ihneď. K tomu fúkal do tváre protivietor rýchlosťou asi 30 km/h a bola poriadna horúčava 34°C . Po 15 minútach jazdy zo mňa tiekol pot a doslova horeli nohy. Šla som asi najpomalšie vo svojom živote a nikdy som necítila tak veľkú fyzickú bolesť.

Veľmi rada by som povedala, že som zobrala preteky rýchlosťou vetra ale očividne tomu tak nebolo. Nebola som pripravená. Lapala som po dychu ako pri vysrkávaní mlieka slamkou z prázdnej krabičky mlieka. Aj keď som vedela, že to bude ťažké, až takto som si to teda nepredstavovala. Zúfalo som hľadala cestu von. 15 km pred mestečkom Mantua som nevedela ako budem pokračovať, či vôbec preteky dokončím. Predbiehala som síce starších cyklistov, ktorí na chvíľu odložili bicykle, aby opäť chytili svoj dych ale hneď ma popadli myšlienky: „Ak oni zastavujú, prečo nezatavíš aj ty? Jednoducho to vzdaj …“

Nevzdávaj to a dáš to

Začala som byť pohlcovaná pokušením, aby som sa otočila a „zabalila“ to. V tom momente som ale pocítila jemné postrčenie vpred. Môj otec, ktorý pedáloval za mnou ma potlačil a tlačil ďalej vpred. To „bremeno“ kopcovitého stúpania sa stalo ihneď ľahším, a nie iba fyzicky. Pozdvihol ma aj na duši, mentálne. Otec ma zbavil vlastnej paniky a obáv. Keď som už nedokázala viac zašliapnuť, potlačil ešte o niečo málo viac, aby som sa rozbehla. Takto mi pomáhal niekoľko kilometrov. Znovu som nadobudla sebaistotu. Bola som tam s ocinom a vedela som, že to s ním zvládnem.

Keď sme vyšľapali na vrchol a spustili sa z neho nadol smer Mantua, bolesť a strach vymizol. Nastúpilo nadšenie a eufória. Zvládli sme to! Do cieľa zostávala už iba rovina. Otec sa usmieval a radostne prebiehal od jednej krajnice k druhej. Sedem hodín a dali sme to!

Ako na bicykli, tak v živote

Keď premýšľam o svojom živote, spomeniem si na svoj cyklistický zážitok. Život má taktiež svoje rovinky a cesty dole kopcom, nedôležité momenty ale tiež chvíle radosti. Na druhej strane sú strmé kopce, tiahnuce sa oveľa dlhšie ako očakávame, či dokážeme samy zvládnuť. K tomu zákruty, výmole, hrbole, prevýšenia… To nás privádza k otázke: „Prečo je to tak ťažké? Prečo práve ja?“ Môže to v nás vyvolať pocit samoty. Ale my nikdy nie sme samy. Máme Spasiteľa. Na tvrdom cyklistickom sedle v horúčave, som sa naučila, že On je vždy blízo nás.

Ježiš Kristus pozná každý jeden detail tejto jazdy. On nielenže zmapoval trať ale zúčastnil sa na nej za každého jedného z nás. Na preteky sme sa zaregistrovali už v predsmrteľnosti vediac,  čo to bude vyžadovať. Kristus za nás preto preteky nedokončí, ani neodstráni kopce z trasy pretekov. Učinenie týchto vecí by si protirečilo s našou slobodou voľby a podkopávalo našu schopnosť víťaziť. Kristus si je ale dokonale vedomý našich bremien a schopný učiniť ich pre nás ľahšími.

Spasiteľ vo svojej nekonečnej možnosti zachraňovať ide v čele pelotónu, taktiež po našom boku, inokedy za nami svojou mocnou rukou na našom chrbte. On si prešiel trať, aby ju nám pomohol zvládnuť. On ide pri nás, aby nás povzbudil, či už v dobrých alebo horších časoch. Inokedy zostáva tesne za nami a tlačí nás vpred, aj keď to už chceme vzdať. Keď spoznávame Jeho ruku vo svojom živote, naša schopnosť uvedomiť si odbremenenie vďaka Nemu rastie. Kristus pociťoval bolesť, naše bolesti. On niesol naše hriechy, aby učinil víťazstvo, za verné dokončenie v pretekoch a nasledovanie Spasiteľa, sladkým. To, čo by sa predtým zdalo nemožným, to On prekonal.

Na ceste k víťazstvu

Ježiš Kristus je jasným dôkazom, ako zvládnuť neprekonateľnú skúšku a získať večné víťazstvo. Jeho činy nám umožňujú, aby sa naše priestupky a chyby stretli s Jeho milosrdenstvom. On nám dáva nádej, že po našich nie najradostnejších dňoch prídu dni naplnené šťastím. S Ním po boku, dokážeme bojovať. S ním preteky zvládneme.

Nazáleží na profile trasy, alebo prevýšení. Spasiteľ, rovnako ako môj otec, mal svoju ruku na mojom chrbte, čakajúc na to, aby uľahčil naše bremená.  Musíme sa usilovať o Jeho pomoc a naďalej pedálovať.

Tento článok bol pôvodne publikovaný pod názvom “100 Miles on a Bicycle Showed Me Why Christ Won’t Remove” a jeho autorkou je Arianna Rees.

The post Čo ma 7 hodín na bicykli naučilo o Kristovi appeared first on PodteSvati.sk.